Tibor Martinček má trvalý pobyt v Gbeľanoch, ale polovicu posledných 22 rokov strávil na lodi
Keď budete čítať tento rozhovor, bude už 37-ročný Tibor, skúsený vodca lodného plavidla, brázdiť rieku Rýn niekde medzi Nemeckom a Holandskom. Doma budú naňho myslieť jeho najbližší - manželka Zuzana a deti Soňa a Jakub.
Prečo ste si vybrali práve toto povolanie? V detstve som chcel byť všeličím a keďže mám dobrodružnú povahu, zvolil som si práve loď. Dovtedy som na lodi nikdy nebol, tak som sa začal o ne bližšie zaujímať. Vyučil som sa na Dunajplavbe. Moju bujnú fantáziu však veľmi rýchlo vystriedala tvrdá realita - bolo to náročnejšie, ako som si myslel.
Na koľkých lodiach ste doteraz pracovali? Teraz som už na štrnástej. Moja prvá cesta trvala tri týždne. Plavili sme sa z Bratislavy 1 868 kilometrov na Ukrajinu do Izmaela a späť. Vozili sme tam výrobky z kovu a naspäť železnú rudu. Neskôr som dva roky robil na luxusnej výletnej lodi.
Porozprávajte nám, ako to na takejto lodi vyzerá? Tá, na ktorej sme vozili výletníkov, bola 95 metrov dlhá a 10 metrov široká. O pohodlie asi 150 rekreantov sa starala štrnásťčlenná posádka. O tieto plavby je veľký záujem a hoci sú dostupné len pre tých solventnejších, lode sú vždy plne obsadené. Plavili sme sa pomaly po Rýne a turisti medzitým vystupovali na pevninu na exkurzie po múzeách a kultúrnych pamiatkach. Večer potom mali na palube tanečné zábavy alebo iný program. Na lodi boli viaceré reštaurácie i bary. Tieto výletné lode sú čoraz atraktívnejším lákadlom pre turistov. Tie najprepychovejšie nazývajú "loďami snov", sú to vlastne plávajúce hotely, také malé mestá. Na niektorých sú aj bazény, divadlá, golfové ihriská, zimné záhrady i horolezecké steny. Nálada personálu tam nikoho nezaujímala. Stále sme museli byť upravení v rovnošatách, usmiati, všetko sa muselo leštiť, upratovať, skrátka komfort.
Na akej lodi sa plavíte teraz? Už dva roky pracujem na chemickej tankovej lodi Thysstad. Vozíme z Rotterdamu do Belgicka a Nemecka rôzne ropné produkty. Táto loď má 1 600 koní a spotrebu aj 320 litrov nafty za hodinu. Za tri dni prejdeme asi 600 kilometrov. Ako sa znášate s kolegami? Na lodi vládne polovojenský režim. Sme tam len samí muži. Tri týždne sme ako vo fabrike, na breh nevystúpime ani raz. Striedavo som osem hodín pri kormidle a osem hodín v posteli. Nič iné. Pracujeme nepretržite, aj v noci a cez všetky sviatky. Polovica sme Slováci, polovica Belgičania a niekedy je aj ťažké spolu vydržať. Sme však naozaj "na jednej lodi", a preto si musíme pomáhať. Veď vezieme nesmierne hodnoty a pod nami je 3-milióny litrov výbušných tekutín. Nie je táto práca nebezpečná? To teda je, veď jazdíme na "bombe" 2 600 ton horľavín. Keby sme vybuchli, kusy lode by lietali aj v okruhu jedného kilometra. Zatiaľ som zažil na lodi len požiar od naftového kúrenia a nebolo mi všetko jedno. Nebezpečenstvo však už natoľko nevnímam. Horšie bolo, keď sme sa cez Juhosláviu plavili v čase vojny a celú loď nám dostrieľali. Vtedy nám bolo všelijako. Cestu po Rýne poznám už naspamäť. Kormidlovať loď na rieke je oveľa ťažšie ako na otvorenom mori. Keď kapitán na mori uvidí breh, roztrasú sa mu kolená, ja sa plavím pomedzi brehy stále. Okrem toho sa natesno stretávame so stovkami ďalších lodí. Keď zafúka silný vietor, tlačí nás ako zápalku, kde chce. V Dunajplavbe sa stávalo, že sa lode aj potopili a občas sme viezli domov utopených ľudí v cínových truhlách. Napriek tomu je lodná doprava stále najvýhodnejšou a najekologickejšou dopravou.
Netrpia týmto dobrodružným povolaním vaši najbližší? Je to veru ťažké. Teraz som striedavo tri týždne preč a tri týždne doma. No keď som robil na výletnej lodi, chodil som preč na šesť týždňov. Keď sa nám narodila dcéra Sonka, dozvedel som sa to až o tri dni a s manželkou sme sa nepočuli aj dva mesiace. Spoznala ma už ako námorníka. Je samostatná, všetko si vie zariadiť. Čo iné jej aj zostáva. Už sme si na takýto štýl života zvykli. Teraz sa spojíme mobilom častejšie, no na lodi je toľko práce, že niekedy na esemesku odpíšem aj o tri dni. Len deťom je vždy, keď odchádzam, veľmi smutno. Štvorročný Jakubko si aj poplače. Keď som doma, tak si to vynahradíme a večer pred spaním mu čítavam rozprávky.
O pár týždňov je koniec roka, koľko Vianoc ste trávili odlúčený od rodiny? Presne polovicu. Nedávno sme sa presťahovali do nového domu, no už hneď tieto Vianoce spolu nebudeme. Táto práca si pýta svoju daň, ale kým som pri sile, chcem sa ešte pár rokov plaviť. Od svojich štrnástich som preč, spoznal som veľa krajín, no žiť chcem len tu, na Slovensku. Raz si určite nájdem prácu u nás, usadím sa a s rodinou budeme opäť pokope.