Život mu pripravil nejednu ťažkú životnú skúšku, ale on vytrval. Vydržal aj viacero operácií a dlhších pobytov v nemocnici. Dnes je animátorom, ktorý vedie krúžok mladých futbalistov. Volá sa Pavol Zvarík a je z Bánovej.
"Život ma naučil, že človek má byť trpezlivý, potom môže dosiahnuť viac," hovorí Pavol. "Veľakrát sa predo mňa postavili prekážky. Ale ja som ten typ, ktorého keď vyhodia z dvier, vlezie oknom, a keď ho vyhodia znova, vlezie komínom," usmieva sa. Hovorí o sebe, že je optimista. "Každé ráno, keď sa zobudím, mám skvelú náladu. Niekedy mi je tak dobre, že si od radosti zaspievam." Jeho optimizmus je vskutku závideniahodný. Pavol má 26 rokov. Od mladosti mal sťažené podmienky. V nemocnici bol viackrát, vždy na dlhšie. Operácie boli náročné, liečili mu ruku a hlasivky, museli mu dokonca amputovať oba palce na rukách. "Dnes už je to s mojím hlasom oveľa lepšie, môžem hovoriť tak o 70 percent zrozumiteľnejšie než kedysi. V nemocnici mi bolo dlho. Ale nesťažujem sa. Mal som aspoň čas písať básne. Skoro všetky sú o láske a ľudskosti." Jedna z nich sa začína vetou: treba si osvojiť remeslo ľudskosť - remeslo byť človekom. Je to priliehavé. Pavol zaiste dokázal prekonať bolesť zo svojho telesného postihnutia aj silou vôle "a viery," dodáva Pavol. Viera pre neho veľa znamená, od 12 rokov bol miništrantom. Hovorí, že viera mu umožnila nájsť silu. Dnes pracuje s mladými, tak ako vždy chcel. Absolvoval kurz animátora, ktorý mu pomohol pri práci s mládežou. Pracuje v chránenej dielni s výrobou zdravotníckeho materiálu v Terchovej. Predtým študoval za kuchára. "Samozrejme, že mám obľúbené jedlá, ale mám taký názor, že si zbytočne nevyberám a zjem, čo dostanem, som rád za každé jedlo, keď pomyslím na to, koľko ľudí na svete nemá čo jesť a ja by som mal byť prieberčivý." Dnes Pavol trénuje tím mladých futbalistov v Centre voľného času Strom na Solinkách: "Vyhrali sme aj jeden pohár tu v Žiline, pracuje sa mi s nimi dobre. Vybavujem im telocvičňu na tréningy v zime, rovnako dostanú za odmenu aj možnosť využiť lezeckú stenu. Keď som k nim prišiel, povedal som im na rovinu, že nie som žiadny vynikajúci futbalista a ani zďaleka neviem o futbale všetko, ale chcem to s nimi skúsiť. Teší ma, keď vidím, že dosahujeme úspechy a ako ich zaujíma hra." Je rád, že dostal možnosť sa prejaviť. Vo futbalovom krúžku sú chlapci od 14 rokov a Pavol ho dnes vedie s futbalistom Pavlom Holečkom. Tvrdí, že futbal berie skôr ako prostriedok a nie cieľ, a zápasy v televízii sleduje len zriedka: "Ak ho nemám hrať, tak sa naň nedívam," a dodáva: "Moje aktivity sú časovo dosť náročné, skoro celé dni behám po meste, ale robím to rád. Chcem rozdávať svoju dobrú náladu aj iným. A chcem im aj poďakovať, Bohu za to, že som šťastný, rodičom za lásku a trpezlivosť, ako aj všetkým, ktorí mi pomohli."
