Málokto ho pozná po mene, ale aj tak patrí medzi najznámejšie postavy žilinského obchodného centra. Mikuláš Szetei (40) je pre mnohých akýmsi „živým orientačným bodom“. Priamo na najrušnejšej ulici v meste si zvolil netradičný spôsob reklamy. Z celého hrdla lákavými sloganmi pozýva ľudí na svoje Skalické trdelníky. Aj my, ak chceme niekomu čo najjednoduchšie vysvetliť, kde sídli naša redakcia, povieme: „Je to na prvom poschodí, tam, kde predávajú trdelníky“.
Pochádzate zo Štúrova, čo vás priviedlo do Žiliny?
Žijem tu už štrnásť rokov. Predtým som dochádzal do práce do Vrútok na železnicu. Popritom som si privyrábal predajom pukancov. Kvôli nim som si spravil aj večernú školu kuchár – čašník. Pred tromi rokmi som však začal piecť a predávať trdelníky. Poznal som to zo Štúrova, tam ich roky predával jeden dedko na kúpalisku.
Ako reagovali chodci na váš spôsob reklamy?
Nestačí dobrú vec vyrobiť, treba dať ľuďom o nej vedieť. Náš malý obchodík nie je priamo na ulici, a aby sme zákazníkov upútali, rozhodol som sa, že o tom budem nahlas informovať. V tom čase niektorí ešte ani nevedeli, čo to ten trdelník je. V počiatkoch sa mnohí uškŕňali, daktorí mali aj drzé poznámky, ale časom si na mňa zvykli, a keď tu teraz niekedy nie som, povedia, že im chýbam. Za tie tri roky som takto spoznal tých najrôznejších ľudí. Malé deti ma volajú Ujo Trdelník a vydržia ma počúvať aj desať minút. Starší sa často pri mne zastavia len tak, na kus reči. Oslovujú ma aj mnohí anketári a šíritelia „dobrých správ“. Niektorí turisti si ma pamätajú z minuloročných dovoleniek a pristavia sa, aby mi to povedali. Naše trdelníky viac razy už cestovali aj do zahraničia, do Ameriky i Austrálie, keď chceli zákazníci známym priniesť niečo charakteristické z domova. Ale občas sa ma ľudia iba tak spýtajú na cestu.
Nedávno sa objavili pokusy Skaličanov tento produkt si privlastniť...
Viem o tom, je to smiešne. To je tak, akoby chceli mať len pre seba Maďari maďarský guláš alebo Turci turecký med. História pečenia koláča trdelníka je možno dlhšia ako historickej Skalice. Opekanie cesta je iste staršie ako pečenie v peci. Trdelník pečú v mnohých regiónoch Slovenska, ale i v zahraničí. Používajú sa mnohé recepty. Je to však ľudový koláč, a kto ho vymyslel, to už nik nezistí.
Pred časom vám do ponuky pribudli aj naše noviny...
Áno, od marca ponúkam na ulici aj Žilinské noviny. Spočiatku ľudí dosť mýlilo, keď som v ruke držal noviny a volal som „Kúpte si trdelník!“ Teraz volám striedavo, raz to, raz to.
Ako si chránite svoj pracovný nástroj hlasivky?
Dávam si na ne pozor. Krk mám obalený šálom a studenú minerálku nepijem. Stojím vonku päť dní v týždni, na jednom mieste, v čase i nečase. V lete mi je horúco a teraz v zime vymrznem. Navyše v tej pasáži býva niekedy poriadny prievan.
Zaujíma ma, či sám ešte trdelníky jete...
Ale áno, jem ich aj trikrát denne a stále si na nich pochutím. Je to sýte jedlo. Najradšej mám čerstvý s kakaom alebo pudingom. Táto práca ma stále baví a teší ma, že sme túto rušnú ulicu niečím oživili.
