vyšiel na okno a chcel skočiť. Stál pritisnutý k fasáde a rukami sa držal parapetnej dosky obloka na treťom poschodí. Všimli si ho ľudia a zavolali pomoc. Keď prišli hasiči, natiahli záchrannú plachtu. Policajti zastavili dopravu. Na mieste nechýbali ani zdravotníci. Začal rozruch. Ako narastalo napätie, pribúdali aj zvedavci. Nahlas komentovali každý Ľubov pohyb. Bol večer, začalo prituhovať a mužovi už krehli ruky. Napriek tomu sa stále držal parapety. Žena na chodníku pod ním zopla ruky. Pozrela sa smerom hore a úpenlivo prosila zúfalca: „Mladý pán, vojdite dovnútra, prosím vás.“ Z davu naň zakričala podgurážená skupina: „Ľubo, sme s tebou, máme ťa radi!“ Vo vnútri hotela bol policajný psychológ a hasič. Snažili sa ho presvedčiť, aby vošiel oknom do hotelovej izby. Psychicky narušený muž odmietol: „Je tam mamba, vypichne mi oči.“ Ostal vo výške desať metrov nad chodníkom a naďalej bojoval s myšlienkou, či má skočiť dolu. Niektorí ľudia začali byť nervózni. Radili policajtom čo majú robiť. Zrazu k nim podišiel starší muž a rozčuľoval sa, že nejdú trolejbusy. Policajti to vzdali a pustili premávku. Záchranná plachta bola na chodníku natiahnutá tak, že bola na zábradlí. Muž naň mohol pri páde naraziť. Hasiči sa preto rozhodli odstrihnúť časť zábradlia a vybrali ho. O chvíľu Ľubo vliezol hore do hotelovej izby. Vzápätí si to rozmyslel a vrátil sa naspäť do nebezpečnej pozície na ozdobe obloka. Ľudia okolo zhíkli. Po niekoľkých minútach sa psychicky narušený muž definitívne rozhodol. Dohováranie policajného vyjednávača z izby naň zapôsobilo. Ľubo z Trenčína vošiel oblokom do vnútra hotela.
