val prostredníctvom Slovenskej katolíckej charity.
Samozrejme, že Alwyn sa nepresťahoval pod Rozsutec. Adopcia spočíva v tom, že Jozef je s Alwynom v kontakte na diaľku a finančne podporuje jeho štúdiá. „Vymenili sme si už niekoľko listov. Píše mi v rodnom jazyku, v charite to preložia a pošlú mne. Mám aj jeho vysvedčenie, prirodzene, že ma zaujímajú jeho výsledky v škole. Je to šikovný chlapec a naozaj sa stal súčasťou našej rodiny. Vždy na sviatky má u nás pri stole prestreté, aj sa zaň-
ho pomodlíme.“ Pri písaní listov je Jožko opatrný, detská duša je totiž ľahko zraniteľná. Aj preto ho zatiaľ nepozýva na Slovensko. Alwyn nežije v práve najlepších sociálnych podmienkach – má ešte šesť súrodencov, otec je nádenníkom, matka pracuje pri balení cigár a dovedna prinesú mesačne do rodiny v prepočte 800 korún. „To, čo by videl tu, by ho mohlo motivovať, aby v živote dosiahol viac, no mohlo by to mať aj úplne opačný účinok. Mohol by na všetko zanevrieť a to by som nechcel. Keď bude starší, určite na to príde čas,“ hovorí Jozef. A ako ďaleko chce v podpore indického chlapca zájsť? „Nebudem mu kupovať autá a dary. Chcem mu dať vzdelanie. Bol by som rád, keby študoval na nejakej európskej univerzite.“
Ľudí, ktorí sa na diaľku stali adoptívnymi rodičmi, je stále viac. Jozef však nepatrí medzi tých, ktorí si takýmito dobrými skutkami potrebujú kúpiť čisté svedomie. Chce jednoducho pomôcť. A keďže s pomocou prostredníctvom nadácií a detských domovov nemá najlepšie skúsenosti, je radšej, keď vidí, ako sa jeho pomoc zúročuje. Je čas Vianoc a Alwyn určite nebude jediný, komu svojou štedrou rukou nadelí.
