alo do svojich fondov prestížne svetové sklárske múzeum Hokkaido v Japonsku, do jeho biografie uviedlo Born in Divina, Slovakia. Stanislav Meliš žije síce 35 rokov v Austrálii, ale v roku 1947 sa narodil v Divine.
Aká bola vaša cesta do Austrálie?
Odišiel som v roku 1969, v takzvanej druhej emigračnej vlne. Nebolo to len z politických dôvodov, skôr ma hnala túžba po dobrodružstve. Učil som sa v sklárskom učilišti v Lednických Rovniach, a potom v Umeleckopriemyselnej škole sklárskej v Novom Bore a u nás by som nebol určite dosiahol to, čo na austrálskom kontinente. O mojom úteku nevedel nik. Ani rodina, ani priateľka. Vianoce v 68-om som strávil ešte doma a hneď po Novom roku som cez Viedeň odcestoval do Sydney.
Kde všade ste pracovali?
Najskôr som sa dva mesiace v emigrantskom tábore učil angličtinu. Potom som nastúpil do železiarní ku zbíjačke. Na takúto robotu som nebol zvyknutý, ráno som ani vystrieť prsty nemohol. Po troch mesiacoch som začal pomáhať v kuchyni. Ďalej som v pivovare čistil sudy, v gumárni robil pneumatiky a v konzervárňach spracovával tropické ovocie. V tom čase začala éra hipies, tak sme s jedným kamarátom kúpili staré auto a rok sme sa túlali po krásnych pobrežiach Austrálie. Potápali sme sa, spávali v aute a jedli sme, čo sme si ulovili - ryby, klokany, papagáje kakadu aj korytnačky. Sami sme si piekli chlieb. Zarábali sme zberom tabaku na farmách a hľadaním opálov a diamantov. Z takého dobrodružného života sme po roku boli už dosť unavení, tak sme sa vrátili do Sydney. Tam som zoznámil s mojou manželkou, tiež Slovenkou. Bývali sme u jedného Žida, ktorý mal pekáreň. V noci som uňho piekol chlieb a cez deň mu robil skladníka, takže som dostával dve výplaty. Privyrábal som si maľovaním obrazov, pletením svetrov na stroji a predajom sklenených figúrok. Potom sme si kúpili dom. Mal som aj trochu šťastia. Práve vtedy sa v Austrálii veľmi dvíhala úroveň umeleckých remesiel. Pomohlo mi sedem rokov praxe - ukázal som, čo viem, a tak ma v roku 1974 vybrali spoluzakladať sklársku školu v meste Adelaide. Presťahovali sme sa tam, tri kilometre k moru a deväť a pol roka som vyučoval zahraničných študentov umelecké sklárske tvarovanie. Začal som aj vystavovať, navrhoval som fľaše pre štyridsaťročné vína, robil som dary pre zahraničné vládne návštevy a zakladal som ďalšie sklárske školy.
Poznajú v Austrálii Slovensko?
Austrália je plná prisťahovalcov rôznych kultúr i náboženstiev. Všetci dokážu spolu dobre vychádzať. V meste, kde žijem, je asi osemsto Slovákov. Máme svoj klub, bol som aj dva roky jeho prezidentom. Stretávame sa každý týždeň, chodíme na pikniky a navštevujú nás aj umelci zo Slovenska. Mojím najlepším kamarátom tam je Zdeno Baláž zo slovenskej skupiny Elán. Ten Divinu poznal. Divinské chotáre prešiel aj Julo Satinský, keď bol u nás, rozprával mi o tom. V Austrálii sa striedajú len dve ročné obdobia - sucho a dažde. Keď je tam plus 10 °C, to už je zima. Sneh nepoznajú. Teraz je tam leto, 34-stupňové horúčavy a vonku svetlo aj do desiatej večer. Na záhrade mi rastú pomaranče, citróny, palmy a bežne vidieť medvedíky koala, veľké papagáje, zajace, divoké psy a pravdaže stáda klokanov.
A ako vyzerajú austrálske Vianoce?
Sú to tam tie najkrajšie sviatky v roku. Zväčša sa oslavujú za tropických horúčav na pláži v plavkách. Tradície si ľudia priniesli zo svojich domovov. My tiež. Stromček máme síce umelý, ale jedávame slovenské jedlá - ryby a zemiakový šalát. Aj oslavy príchodu nového roka sú pri mori. Vtedy žije celé mesto, pije sa a strieľajú ohňostroje.
Kedy ste sa vrátili na Slovensko prvýkrát?
Svoju rodinu som mohol navštíviť až v roku 1982. Práve sme mali aj stretnutie po strednej škole. Po mojom odchode všetkých mojich spolužiakov vypočúvali na bezpečnosti. Taká bola doba. Po 89-tom sa mnohí Slováci sem vrátili natrvalo. Nie všetci v cudzine uspeli. Ja by som sa však na Slovensku nebol uplatnil podľa svojich predstáv. Teraz som v Divine už piatykrát, ale doma sa cítim aj na druhej strane zemegule. Mám tam deti, a aj keď som už na dôchodku, stále som aktívny ako poradca pre umeleckých sklárov.
