Žilinčanka Eva Mintálová patrí medzi tých ľudí, ktorí prežili peklo nazývané „TSUNAMI“. Už pred desiatimi rokmi odišla
na Západ, aby tam našala svoje uplatnenie. Žila v Anglicku, Francúzsku a dnes pracuje v Bruseli.
S priateľom Gijsom strávila dovolenku v Thajsku. Áno, práve počas mohutného zemetrasenia v mori,
ktorého následkom obrovská vlna tsunami zaliala pobrežie aj tejto krajiny juhovýchodnej Ázie. S ťažkým zážitkom,
ale i šťastím v nešťastí poskytla ŽILINSKÝM NOVINÁM exkluzívny rozhovor.
ZACHRÁNIL ICH SPÁNOK
Na druhý sviatok vianočný, krátko pred ôsmou hodinou ráno (pozn. red. na Slovensku boli vtedy dve hodiny po pol noci), sme sa náhle prebudili v thajskom hoteli a zacítili, ako sa naše postele chvejú. Bolo to, akoby sme sa práve viezli na chrbte slona. Hneď mi napadlo, že máme dočinenia so zemetrasením. Trvalo to dlho. Možno aj tridsať sekúnd, so zosilneným záverečným zachvením sa. Už aj predtým sme sa stretli so zemetrasením, a to v Európe. Človek zostáva prekvapený, a tak je vždy obtiažne odhadnúť jeho intenzitu. Keď sa otrasy zmiernili, nič sa už nehýbalo na stole a nepadalo zo steny, mysleli sme, že chvenie nedosiahlo mieru ani piatich stupňov Richterovej stupnice. Všetko stíchlo, ale bolo to ticho pred búrkou, presnejšie pred tsunami. Do Phuketu sme prišli večer pred tým a tu naše dvojtýždňové prázdniny po Thajsku a Kambodži pokračovali. Keďže sme boli veľmi unavení z výletov a obhliadok budhistidkých svätýň z predošlého týždňa, rozhodli sme sa ostať ráno v hoteli. Zemetrasenie nás zobudilo, no čoskoro sme opäť zaspali. Ale mnohí ľudia boli už od rána dávno v jedálni alebo na pláži...
NETUŠILI, ČO SA DEJE
Spolu s Gijsom sme sa zobudili až na strašný hrmot a ľudský krik. V spodnej časti hotela búchal nábytok. Mysleli sme si, že vznikol požiar, a tak sme vyskočili z postelí. Z tretieho poschodia plážového hotela sme odrazu videli vodu pod nami, kde ešte večer predtým bola záhrada so stoličkami, stolmi a zhovárajúci sa ľudia. Videli sme len dav utekajúci pred prívalom vody. Všetci mali v očiach nevýslovný výraz hrôzy. Vzali sme naše ošatenie a utekali dolu schodmi, ale našli sme len pustý hotel. Jedáleň bola celkom rozhádzaná, ale to sú len slabé slová. Všade samé taniere, príbory, stoly a stoličky, všetko porozhadzované po zemi. Voda vystupovala pomaly a ono to vyzeralo, akoby práve vybuchla bomba.
ZOSTALI ŠOKOVANÍ
Keď sa všetko ustálilo, vyšli sme na pláž, pozrieť sa, ako to tam asi vyzerá. Bolo to na zbláznenie. Na tej istej idylickej pláži, po ktorej sme ešte večer prechádzali, to vyzeralo ako z hororového filmu. Ale ani toto prirovnanie nestačí. Nebol to film - bol to život, realita, do ktorej zasiahla smrť. Všetko rozbité na franforce tu všade ležalo v úlomkoch. Mnoho slnečníkov a stoličiek bolo zmetených do mora, autá vedľa pláže poprevracané, stromy polámané. Ľudia plakali. Príšerné.
POZERALI TELEVÍZIU
Ulice ostali takmer opustené. Mnohí ušli do hôr. Všetky obchody boli pozatvárané, nemali sme žiadnu dopravu, a tak sme sa vrátili do izby a zapli televíziu. Za krátky čas sa dodávka elektriny obnovila, keďže hotel mal svoj generátor. Vyhľadali sme BBC kanál a tam už boli „breaking news“ blýskajúce sa na obrazovke. Dozvedeli sme sa, že tsunami bola spôsobená veľkosťou zemetrasenia 8.9 stupňa neďaleko Sumatry. Riporty pochádzali práve z devastácie v Phukete a z južného Thajska. Boli sme na mieste činu, ale pozerali sme televíziu. Čísla smrti však hrozivo stúpali.
DOMOV SA DOVOLALI
Našli sa aj takí turisti, ktorí si požičali motocykle na jazdenie okolo pevniny, aby videli devastáciu odľahlých miest. Hotelový personál v našom hoteli začal pomaly upratovať neporiadok zo záplavových vĺn. Jedáleň bola vyčistená a do večera hotel pripravil malú večeru pre všetkých zostávajúcich hostí. V priebehu dňa sme sa mobilom dovolali domov. Každý vo svete už počul správy o smrti, ktorú spôsobila tsunami. Doma boli veľmi šťastní, keď počuli, že sme zdraví.
BOL TO HROZNÝ POHĽAD
Chceli sme odletieť domov. Cestou na letisko do Patongu sme videli rozbité automobily a zničené konštrukcie. Cesta bola obtiažna, pretože všade bol piesok, odpadky a klzké bahno. V meste vládol totálny chaos. Celá oblasť navôkol pláže sa stala jednou vojnovou zónou. Všade len plavidlá, vynesené stovky metrov mimo oceánu. Podzemné parkoviská boli kompletne pod vodou. Zbúrané boli domy aj bary, reštaurácie a obchody. Len ak by ste to videli na vlastné oči, pochopili by ste, aká tragédia sa tu stala. Mnoho ľudí v tomto meste muselo zomrieť. A mnoho z nich stále ležalo nepohnuto pod ruinami a vo vode. Turisti i domáci, prichádzajúci do zóny katasfrofy, pomáhali zachraňovať. Mesto, ktoré bolo nedávno centrom zábavy, sa za pár sekúnd zmenilo na peklo.
A NA ZÁVER
Sme šťastní, že sme to prežili. Keď teraz počujem ten počet obetí, je mi do plaču. A to ešte tragédia v Phukete bola málo porovnateľná s tým, čo sa udialo v Indonézii či na Srí Lanke. Premohol nás spánok, a tak sme nešli na plánovanú rannú prechádzku po pláži. To nás zachránilo. Teraz rozmýšľame aj nad tým, keby sme tak išli, či by sme stihli ujsť? Dnes vieme, že po celý zvyšok nášho života, ak budeme ležať na pláži, tak budeme jedným okom pozorovať more, či netreba utekať...
Alojz Mintál, brat Evy
Foto: archív M.
Pomôžte obetiam tsunami
Milí čitatelia,
počet obetí katastrofálneho zemetrasenia a následných vĺn tsunami v krajinách Indického oceánu presiahol už 163-tisíc. Z tohto desivého čísla je veľa detí, ktoré stratili rodičov a stali sa z nich siroty. V súčasnosti prebieha na celom svete množstvo zbierok na podporu obetí tsunami. Rozhodli sme sa, že aj my pomôžeme. Zbierka je dobrovoľná a peniažky môžete doniesť do zapečatenej urny u nás v redakcii. Notársky dohľad a osvedčenie o priebehu vykoná notárka JUDr. Tatiana Vrlíková. Peniaze pre ázijské deti budeme zbierať do 30. apríla 2005.
Viac informácií vám prinesieme v budúcom čísle ŽILINSKÝCH NOVÍN.
