„Ak si ľudia neveria, musím v nich vieru prebudiť,“ tvrdí Júlia Strkáčová z Lietavskej Lúčky.
To, čo nedokážeme identifikovať našimi piatimi zmyslami, stáva sa pre nás tajomstvom. Ak o niečom nemáme dôkaz v podobe konkrétneho obrazu, zvuku, chuti, tvaru, vône, merania či výpočtu, zvyčajne tomu neveríme a v myšlienkach to opatrnícky obchádzame. Stále viac ľudí však pripúšťa, že existuje čosi, čo presahuje hranice nášho zmyslového chápania. Tí, ktorí sa zaoberali „vecami medzi nebom a zemou“ boli vždy priekopníkmi – veď z alchymistov vzišli chemici, z mastičkárov lekári, z astrológov astronómovia. Ťažko povedať, v akej vede by hľadalo racionálnu budúcnosť jasnovidectvo. Nateraz, aspoň v tejto reportáži, ho ale skúsme brať ako súčasť sveta, ktorý nás obklopuje. A skúsme sa ho nebáť.
Vo veštiarni U Julky by ste sotva hľadali kotlík, v ktorom klokocú bylinkové odvary či sklenenú jasnovideckú guľu. A už vonkoncom vás neprivíta prihrbená starena s čiernou mačkou na pleci, aj keď... Jedno čierne mača nám vo dvore skrížilo chodník. V malej bunke, do ktorej si ľudia zo všetkých kútov Slovenska i spoza jeho hraníc, chodia po kus nádeje, stojí len polica so sušenými liečivými rastlinami, stôl, stoličky, na stenách sú obrázky a sošky svätých, fotografie tých, ktorým vedma na diaľku posiela energiu a pestrofarebný obraz, z ktorého ju čerpá. V poličke je uložených vari osmoro tarotových kariet a na stolíku hrubé kroniky so stovkami poďakovaní. Za uzdravenie, za odvrátenie zla, za vytúžené deti, za pomoc pri životných skúškach, za nájdenie nezvestného, za upokojenie mysle... Skrývajú stovky životných príbehov, do ktorých veštica a liečiteľka Júlia vstúpila a podstatne ich ovplyvnila. Keďže má dar jasnovidectva i liečiteľstva, vyhľadávajú ju ľudia s jazvami na duši i tele, nešťastne zaľúbení, ale aj chorí na rakovinu. Zvyčajne odhaľuje ich vnútro, budúcnosť i minulosť. No teraz sme si úlohy vymenili a pootvorili dvierka do jej duše.
JASNOZRIVÉ DIEŤA „Narodila som sa 13. decembra 1949, na Luciu, v Sládkovičove. Bolo nás deväť detí. Mama mala s otcom ťažký život. Bol dobráčisko, no len dovtedy, kým sa nepozrel na dno pohárika. Keď si vypil, bol veľmi zlý a mama od neho utekala. Bola veľmi citlivá a psychicky ju to zničilo. Potom sa, asi od 6 rokov, o mňa starala jej sestra – teta Vilma,“ načiera do spomienok Júlia Strkáčová. Pátrame v nich, kedy si začala uvedomovať svoje nezvyčajné schopnosti. „Vždy som bola iná ako ostatné deti. Veľmi energická a zároveň samostatná. Mala som akoby svoj vlastný svet. Už asi ako päť či šesťročná som v ňom videla rôzne obrazy, aj som o nich hovorila, no ako dieťa ma nebrali príliš vážne. Až keď sa naplnili niektoré moje varovania, napríklad, aby niekto niekam nechodil, že ho tam čaká niečo zlé, že niekto niekoho opustí, tak mi začali veriť.“ Azda prvý zážitok, ktorý jej utkvel v pamäti, sa spája s cirkusom. So súrodencami ho boli obdivovať v susednej dedine a Julku tam, jednoducho, zabudli. Už okolo polnoci sa sama vracala domov. Zavrela oči a zrazu akoby vzlietla. Našla sa až ráno v posteli. Podľa nej ju domov odniesli jej anjeli strážni. Po druhýkrát, tiež v ranom detstve, pocítila nadprirodzenú ochrannú ruku, keď ju brat sotil do vody a ona sa začala topiť. Vtedy si povedala, že ak ju pánboh chce vziať, nech vezme, ak nie, nech ju zachráni. A zachránil, lebo cítila, že ju nejaká sila ťahá za vlasy z vody a nikto to neurobil. Načas sa však s jasnovideckými schopnosťami musela rozlúčiť. Stratila ich, keď jej ako deväťročnej operovali nádor na hlave.
VRÁTENÁ SCHOPNOSŤ Svojho muža, s ktorým žije už 39 rokov, stretla ako 16-ročná. Ešte nemala 17, keď porodila prvé dieťa. Práve keď čakala tretie, stala sa zvláštna udalosť. Kráčala za svojím mužom po ceste. Išlo sa jej ťažko, mala už veľké bruško. Vtom sa oproti nej objavil obrovský pes. Postavil sa na zadné a predné laby jej položil na plecia. Prenikavo jej pozeral do očí a vtedy sa vraj Júlii vrátila schopnosť predvídať budúcnosť. K liečiteľstvu ju priviedla vlastná choroba, keď asi pred 15 rokmi vážne ochorela. Niektoré rozhodnutia prírody sú ale neodvratné. Potvrdilo sa to aj v prípade Júliinej mamy. Na staré kolená prejavila prianie bývať s dcérou v Lietavskej Lúčke. Júlia si ju k sebe vzala, no pár dní po tom, ako jej lekári potvrdili, že sa uzdravila, mama umrela. „Keď som si ju brala, vedela som, že jej ostáva šesť týždňov života. Dožila sa 74 rokov.“
ROZDÁVA NÁDEJ Jasnovidecké schopnosti má Júlia Strkáčová po svojej praprababke. Ešte si ju pamätá, pretože sa dožila až 105 rokov. Aj ona vraj bude dlho žiť. Veštica to predsa musí vedieť! Je to pravdepodobné, pretože prekypuje energiou až do takej miery, že ju skutočne môže rozdávať. „Som silno veriaca. A moja viera v Boha mi pomáha, keď činím ľuďom dobro. Nikdy som nebola v konflikte s kňazmi, naopak, priestory, kde veštím, mám vysvätené. A nikdy by som nikomu neuškodila. Ak by niekto prišiel za mnou s takýmto úmyslom, rovno ho vypoklonkujem. To, čo robím, nie je žiadna mágia – ani biela, ani čierna. Vidíte, mám tu fotky ľudí, ktorým na diaľku posielam energiu, liečim ich,“ prežehná sa, pobozká si prsty, dlaň nasmeruje k fotkám a modlí sa: „Pane bože, otče nebeský, pomôž so mnou týmto ľuďom, daj im silu, zdravie...,“ nemám žiadne zázračné formulky, modlitby mi samy prichádzajú na um, no zväčša sa modlím v maďarčine, lebo som bývala na juhu a učila sa modliť po maďarsky. Ale veď boh rozumie všetkým jazykom.“ Už troch ľudí prebrala z kómy. Vozili ju k nim do nemocnice, kde im dotykmi odovzdávala energiu. Práve keď sedíme v jednoducho zariadenej veštiarni, mobilom ju volajú k žene na Kysuce, ktorá má samovražedné úmysly. „Často sa na mňa obracajú ľudia, ktorí už nemajú žiadnu nádej. Potrebujú počuť, že ich ešte v živote čaká niečo pekné, že to nebude až také zlé. Porozprávam sa s nimi, upokojím ich, keď v ich budúcnosti vidím niečo zlé, musím vhodne voliť slová, aby som ich nevystrašila, pretože niekedy sa zlo dá ešte odvrátiť. Môžem ľudí vystríhať a varovať ich pred tým, čo im uškodí.“ Júlia veští z kariet a z ruky. Prečíta si vašu minulosť, to, čo vás trápi v súčasnosti, i čo vás čaká. Chodia za ňou tí, čo sa chystajú cestovať za zárobkom, aby sa utvrdili, či sa im to oplatí. Poradí ľuďom vo vážnych životných situáciách: nie vždy sú jej verdiktom nadšení, ale s odstupom času sa vracajú, aby poďakovali a uznali, že mala pravdu. „Predtuchy a videnia sú len sekundové záblesky, v ktorých sa mi zjavujú miesta či situácie a ja z nich viem vydedukovať, čo znamenajú. Začnem sa chvieť, cítim akési brnenie v rukách i nohách. Sú to momenty, ale vtedy sa sústredím len na to, čo vidím.“ To je dôležité najmä pri hľadaní nezvestných. Mnohí sa vďaka Julke vrátili k svojim rodinám. Niekedy to však trvá dlhšie, pretože oni sami nechcú, aby ich niekto našiel.
ŽIJE PRE DRUHÝCH Hoci má Júlia Strkáčová dostatok vitality pre seba aj pre druhých, sú chvíle, kedy aj ona pocíti, že padá na kolená. Je to vtedy, keď sa či už choroba alebo neprajnosť osudu obrátia voči jej blízkym. Má tri dcéry, troch synov a šestnásť vnúčat. Aj dcéry majú veštecké a liečiteľské schopnosti, ale nevyužívajú ich. Pravdepodobne najvýraznejšie ich zdedil vnuk Mirko. Má však len osem rokov a až čas ukáže, či sa poberie v šľapajách starej mamy. Ľudia sme všelijakí a všetci sme stvorení na obraz boží. A verte, že za mnou chodia už dlhé roky aj vysokopostavení a známi ľudia, kto, to ale neprezradím. Na to, aby im však moje schopnosti pomohli, musia si ľudia veriť. A ak si neveria, musím v nich vieru prebudiť. Pretože kto si neverí, sotva vyrieši to, čo ho trápi. A verte, každé zlo aj trápenie majú svoj koniec.“
