Emília Ozaníková z Hlbokého nad Váhom rodila po prvýkrát ako dvadsaťročná. Kým jej v roku 1994 tragicky zahynul manžel, stihla mu porodiť päť dievčat a jedného chlapca. Malý syn Vladko mal tri mesiace, keď ovdovela. Potom sa spoznala s Jaroslavom. Nejaký čas bývali u jej mamy, potom vystriedali štyri podnájmy a istú dobu spávali dokonca v starom humne. Kúpať sa vtedy chodili do Váhu. „Keby nám nebol pomohol náš starosta Dušan Pinčík, ostali by sme asi na ulici,“ spomína Emília. Už druhý rok rodinka býva v obecnej bytovke v jednoizbovom byte. Ona, jej druh Jaro, trinásťročná Mária a dvanásťročný Vladko z prvého manželstva a najmladšia Jarka, ich spoločné dieťa. Staršie dcéry majú už svoj život aj svoje deti. Emília má od nich už päť vnúčeniec. „Mala som šťastie, že som stretla Jara. Už ôsmy rok sme spolu a pomáha mi, ako len môže. Robí na píle, aj na nočné chodí. Moje deti sú mu ako jeho vlastné, no aj tak sme túžili mať dieťa spoločne. To prvé som, žiaľ, porodila mŕtve. Keď som otehotnela ôsmykrát, mala som už 44 rokov. Ľudia ma odhovárali, aj sa mi smiali, ale nás to neodradilo. Malá Jaroslava prišla na svet 25. septembra minulého roku. Merala 48 cm a vážila 2,80 kg. Porodila som ju cisárskym rezom. Týždeň po pôrode sme boli už doma a krátko na to som nastúpila do práce,“ hovorí spokojná mamička. Teraz má Jarka 7,80 kg, je zdravá a ako obaja rodičia hovoria – je to ich potešenie.
