V doraste hrával najvyššiu súťaž za Inter Bratislava, v reprezentačnom drese sa predstavil aj na majstrovstvách Európy. Po prechode k seniorom s ním podpísala zmluvu prvoligová Žilina. Lenže osud býva niekedy krutý. Slavomír musel pre problémy so srdcom s vrcholovým futbalom skončiť a aj za Hlboké hráva takpovediac na vlastné riziko. Jeho umiestnenie v jedenástke roka svedčí o tom, že dobre.
Aký je to pocit, ocitnúť sa v najlepšej jedenástke oblastného futbalového zväzu? Je to príjemný pocit. Ohodnotenie práce futbalistu. Teší to o to viac, že ma vybrali ľudia, ktorí nie sú z nášho klubu, takže je to objektívne. Dostať sa medzi najlepších futbalistov je príjemný pocit na každej úrovni.
Akú ste mali uplynulú sezónu? Ako nováčik sme sa predovšetkým snažili udomácniť v prvej triede. Na začiatku sme mali veľa zranených hráčov, kariet, a tak sa nám veľmi nedarilo. Neskôr sme sa však rozbehli. Ja osobne som v úvode hrával stopéra, a tak som veľa gólov nedával. Neskôr som sa však na ihrisku posunul viac dopredu a už mi to išlo lepšie aj strelecky.
Aké ďalšie ocenenia máte z predchádzajúcich období? Mám niekoľko ocenení z mládežníckych turnajov, ako najlepší strelec a rovnako aj z reprezentácie. Je to vždy príjemné, ale nie najdôležitejšie. Vždy ide predovšetkým o to, aby sa darilo mužstvu. Futbal je kolektívna hra. Ako vnímate nižšie súťaže v oblasti? Každý si povie, že príde ligový futbalista a začne súkať góly a robiť si na ihrisku, čo chce. Nie je to však také jednoduché. Aj na dedinách je veľa kvalitných hráčov. Aj pre ligového futbalistu je ťažké hrať túto súťaž, pretože každý od neho očakáva super výkony. Súperi si však naňho dávajú pozor. Často si aj vypočuje rôzne pokriky po dedinách. Dovoľuje vám vaše zdravie naplno sa oddať hre? Je to stále rovnaké. Nemal by som hrávať, ale nedá mi to. Futbal mám rád, takže musím. Trénujem aj prípravku MŠK Žilina. Som rád, že to môžem robiť a trénovať najmenších. Tam práve človek vidí, že jeho práca má zmysel. Som rád, že robím v takomto konsolidovanom klube a nemusím sa trápiť niekde na dedine. Chcel by som sa od toho odraziť ďalej.
Okrem toho trénujem aj Hlboké. Mám tam totiž kamarátov a bratov, takže by som im rád pomohol. Okrem trénovania však pracujete aj v banke. Ako to všetko zvládate? Je to náročné. O piatej vyrazím z banky v Bytči do Žiliny na tréning. Každý víkend mám tiež prakticky zabitý. Chcel som však nejako zostať pri futbale. Existuje ešte nejaká šanca, že by ste sa vrátili do veľkého futbalu? Myslím si, že nie. Pomaly sa už s tým zmierujem, aj keď je to veľmi ťažké. Človek, ktorý má 25 rokov sa s tým veľmi ťažko vyrovnáva. Možno keby som mal 35, hneď by som to zabalil. Keď však človek vidí, že chalani, s ktorými som hrával, hrajú prvú ligu, prípadne v zahraničí, je to smutný pohľad. Kto ďalší by si podľa vás toto ocenenie zaslúžil? V súťaži je veľmi veľa dobrých futbalistov a ťažko mi je povedať konkrétne meno. Myslím si, že niektorí hráči sú tam aj nedocenení. Často záleží aj na momentálnej forme.
Komu by ste ocenenie dopriali z Hlbokého? Sú tam dobrí chalani a dobrí futbalisti. Nechcem však povedať konkrétne mená, aby im nenapršalo do nosa. Na to som ja háklivý. Viacerí však majú talent, len niekedy ho zlým prístupom prehajdákajú. Keby som mal ja ich zdravie, správal by som sa k futbalu trochu inak. Hovorím však, že sú tam dobrí futbalisti a bez nich by som tu nebol dnes ani ja.
