Obec sa po prvý raz spomína v roku 1439 ako Gerova Lucska, keď patrila strečnianskemu panstvu. K Žiline bola pripojená v roku 1980. V roku 1784 tu v 33 domoch bývalo 196 obyvateľov. Začiatkom februára tohto roku tu bývalo
401 obyvateľov, z toho 68 ľudí v starej časti.
Kde ste bývali pred rokom 1997?
Pekné detstvo som prežila v dome mojich rodičov blízko Váhu. Stál pri hlavnej ceste, tak sme mali o všetkom prehľad. Cez vojnu u nás bývali striedavo Maďari, Nemci aj Rusi. V Mojšovej Lúčke som chodila aj do školy. V roku 1948 som sa vydala a potom sme si s mužom postavili svoj dom. Stavali sme ho tri roky. Všetko sme robili ručne, lebo miešačku sme nemali. Už roky predtým sa vravelo, že nás zatopí priehrada, a preto nám naň nechceli dať ani stavebné povolenie. Náš dom sme si postavili medzi poslednými. Vychovali sme v ňom štyri deti. Mali sme zajace, sliepky a pri dome veľký ovocný sad.
Ako ste prežívali sťahovanie na nové miesto?
V októbri 1994 začali výstavbu Vodného diela Žilina. Na mieste, kde boli obecné role, začali stavať nové domy. Potom zrezali topoľovú alej pri Váhu a všetky ovocné stromy. Prišli ťažké bagre a naše rodné domy pováľali. Veci z domu sme sťahovali autom na štyrikrát. Pri tom sa nám toho veľa obilo, zničilo. V noci po našich chalupách chodili cudzí ľudia a čo mohli, pokradli. Rabovali ako hyeny. Dokonca nám ktosi zobral aj kotol na kúrenie. Nemal nám ani kto pomôcť, všetko sme nakladali a skladali sami dvaja s manželom. Mala som vtedy už sedemdesiat rokov. Motalo sa tu plno neznámych ľudí. Čo sme nestihli na noc schovať do chalupy, do rána nám zmizlo. Zo záhrady sme sem doviezli päť áut rodnej zeme, lebo tu hore bola len taká „opuka“. Naposledy sme sa pri svojom dome pofotili. A keď nás začali zaplavovať, aj sme si s mužom poplakali. Bolo to ťažké, pripadalo nám to akoby tie domy pochovávali. Posledný krát sme tam boli 16. ok-
tóbra 1997.
Páčil sa vám váš nový dom?
V začiatkoch sa tu chodilo na nás pozerať mnoho zvedavcov ako do rezervácie. Nazerali nám do dvorov, tlačili sa nám aj do chalúp. Niektorí nám závideli, že sme dostali za staré domy nové. Ale nech sa prídu sem pozrieť, ako nám praskajú múry, vlhnú kúty a koľkým ľuďom zateká do pivníc. Je pravda, že si mnohí aj polepšili. Máme plynové kúrenie, tomu som rada. Aj výhľad mám teraz lepší, lebo bývam úplne hore na kopci. Je tu tichučko a slniečko nám svieti od rána do samého večera. Ale len dokiaľ vysadené smreky nad nami nevyrastú. No toho sa ja už nedožijem. Susedov máme iných a domy sú nastavané hustejšie. A na zastávku mám teraz oveľa ďalej. Zbúrali vyše sto domov, no nepresťahovali sa sem všetci, niektorí sa dali vyplatiť, keď sa nevedeli medzi sebou dohodnúť.
Čo vám tu chýba najviac?
Najviac mi chýba môj muž, dva roky som už vdova. Zaplavili celú dedinu okrem horného konca, kam voda nesiaha. V starej časti zostal aj cintorín, teraz tam chodíme na sväté omše do domu smútku. Vždy v ňom veľmi vymrzneme, lebo sa tam nekúri. Máme tu obchod i krčmu. Je tu aj škola, ale naši prváčikovia musia chodiť do Stráňav. Predtým sme mali pekný kultúrny dom, no teraz, keď sa stretneme väčšia rodina, nemáme ani kde ísť. Je tu aj akési ihrisko, ale naše deti sa tam nemôžu hrať. Bývajú tu väčšinou starší ľudia, preto by sa nám zišla vyvarovňa. Chýbajú mi tu aj tie staré stromy. Zo zatopenej časti sem previezli len jeden kríž. Teraz stojí v centre obce. Postavený bol v roku 1927 na pamiatku padlých vojakov z Mojšovej Lúčky vo vojne v rokoch 1914 – 18. Chodí sem tiež čoraz menej autobusov. Občas nám tu nepríjemne zaváňa kafilérka, ale tú bolo cítiť aj predtým.
Zmierili ste sa už s vašim osudom?
Keďže sme tento dom nestavali, nemali sme k nemu s mužom taký vzťah ako k svojmu. Máme novú dedinu, ale ešte aj teraz mi chodí pošta pod starým popisným číslom. Je to už osem rokov, no nikdy nepoviem, že som tu doma. Doma pre mňa zostane už navždy to miesto tam dole.