Štefan trávi v žilinskej väznici druhú polovicu svojho trestu. Nie je to prvýkrát, čo dýcha „väzenský“ vzduch. Od mladosti toho preskákal dosť. Vo väzení bol osemkrát. Dnes sa už na mnohé díva inak. Čo kedysi počúval od starších, si myslí už aj on. Človek sa mení, dospieva. Nerád myslí na minulosť, sú v nej veci, ktoré by zmenil a za ktoré sa hanbí.
„Rozmýšľam však o budúcnosti,“ hovorí Štefan. „Po odchode z basy by som chcel začať znova. Ja som nikdy nemyslel „väzensky“. Ale sám neviem, prečo sa to všetko vlastne stalo - čím to je, že som sa tu znova ocitol.“
Štefan pracuje vo väzenskej kuchyni, kde pomáha pri príprave jedál. Vraví, že práca ho baví: „Máme tu dobrú kuchyňu. Nie je to síce luxus ako v hoteli, ale je na úrovni. Doma som musel pomáhať mame, všetci sme vedeli, čo je to robota. Boli sme samí bratia, tak sme sa naučili robiť aj v kuchyni. Mama si občas poplače, ako to skončilo. Ale oni za to nemôžu, dali mi všetko, čo mohli.“ Štefan sa učil na Orave za elektrikára. Keď pracoval na letisku v Sliači, vymontoval z pokazeného lietadla vysielačku a schoval si ju do skrinky. Neskôr podobne vymontoval vysielačku z auta. Dumal nad tým, čo skúsi s oboma vysielačkami. Kolega si však raz všimol, čo Štefan schováva vo svojej skrinke a ohlásil to. Ešte len 19-ročný Štefan putoval prvý raz do väzenia. Nebolo to naposledy. Ale prvá skúsenosť bola tvrdá: „Za tie dve vysielačky som dostal pol roka natvrdo. Bolo to v sedemdesiatych rokoch. Bola taká doba. Mohol som byť rád, že mi neprišili nejakú špionáž. Ale nechcem to zvaľovať na dobu, tá za to nemôže. Je však pravda, že pomery boli vtedy celkom iné, to sa s dneškom nedá ani porovnať.“ Štefan hovorí, že dnes sa vo väzení snažia vychádzať viac v ústrety, mávajú návštevy, starostlivosť o väzňov je na vyššej úrovni. Pôsobí, že na väzenie si už zvykol - keď sa ho na to opýtame, odmietne to s tým, že sloboda je viac než čokoľvek. „Po prvom väzení som chvíľu robil, potom som mal v práci pár absencií. To vtedy bolo trestné, tak som šiel späť do väzenia na 3 mesiace. Potom sa to vždy akosi pritrafilo, že som sa znova dostal do basy. Ale myslím, že už ten prvýkrát to bolo prelomové. Bol som vtedy aj veľmi mladý - v tom veku sa človek nechá ľahko ovplyvniť. Počúva, čo sa hovorí, chce sa podobať... Mnoho ľudí pracuje celý život, aby niečo získali, tak ako moji rodičia. Teraz to už viem, ale vtedy som to videl aj ja inak... Viezlo sa to so mnou. Mal som aj blízko pred svadbou, ale nakoniec z toho zišlo. Chcel by som sa usadiť. Chcel by som, aby ešte moji rodičia videli vnúčence. Som najstarší syn a ešte sa nedočkali.“
Podľa Štefana je návrat do spoločnosti ťažký. Napriek tomu sleduje, čo sa v spoločnosti deje. Neušla mu ani SuperStar a keďže je v stredných rokoch, uvažuje aj o dôchodkovom pilieri. Štefan aj tentoraz sedí za krádež. „Dnes už viem, čo by som spravil inak. Nechcem už hovoriť: Nikdy. To som vravel aj minule a vidíte, ako to skončilo. Som zmierený s tým, čo sa stalo. Chcem začať inak. Odznova.“ Štefan dodáva, že nejaký čas na tomto svete hádam ešte bude a za tú dobu by chcel ešte niečo zo života stihnúť.