Emanuel Slota (78) z Tepličky nad Váhom vyrobil z dreva desiatky zmenšenín gazdovského náradia
i nábytku, aký sa kedysi používal na našich dedinách.
Kedy ste začali vyrezávať z dreva?
Ako prvé som spravil tieto kravičky, vtedy som také pásaval, mal som asi desať rokov. Nemohol som však stružlikať hocikedy, bolo nás osem detí a doma sme mali len jeden nôž. Na dedine som mal k drevu blízko. Keď sa nám čosi na gazdovstve polámalo, pokazilo, už ako chlapec som to vedel opraviť. V piatej triede som mal vyrobených už toľko miniatúr, že keď mi ich učiteľ kázal priniesť do školy, zaplnil som nimi tri stoly. Spravil som aj mláťačku, rezačku na seno či rajtár, všetko bolo vypracované do najmenšieho detailu, no tie sa nezachovali.
Kde ste boli zamestnaný?
Vyučil som sa za stolára a potom som 33 ro-
kov robil v Pamiatkostave v Žiline. K miniatúram som sa dostal opäť až na dôchodku. Z lipového a jaseňového dreva som dlátkom a nožíkom urobil všetko, čo som videl u nás doma, na dvore a na poli – nábytok, kuchynský riad, nástroje, rebrinové vozy i zvieratá.
Aký bol ďalší osud vašich výtvorov?
Mám to tu odložené v drevenej debni, aby sa na to neprášilo. Robil som aj výstavy v dedine, nech mladí vidia, ako sa prv žilo. Dnešným deťom to už väčšinou nič nehovorí. Mnohé nepoznajú dokonca ani mladé učiteľky. Vyrábal som však aj väčšie veci do domácnosti – závesné detské kolísky pre deti alebo malé stolčeky, u nás ich voláme šamrlíky. Jeden takýto šamrlík si vzali ako suvenír rodáci od nás, ktorí žijú vo Washingtone ako vzácnu pamiatku z rodnej krajiny. V lietadle do Ameriky si ho viezli na kolenách, aby sa im medzi batožinou nepoškodil. Strávil som nad tým hodiny a veru, neraz som si aj prsty nožom načal a nejednu triesku som z nich vytiahol. Aj by bolo čo ešte dorábať, ale ruky mám už slabé, už ani klinček nezahlobím.
