V polovici novembra minulého roka sa na Kamennej ceste v Žiline stala tragická autonehoda. Dvadsaťštyriročný vodič P. H. usmrtil na krajnici mladú ženu Silviu Dzurilovú (28) a jej priateľa ťažko zranil. O nehode sme viackrát písali v našich novinách. Naposledy v minulom čísle. O svojich pocitoch sa rozhodla s čitateľmi podeliť aj matka vodiča.
Reagujem na „Nízky trest za život milovaného človeka“ so smútkom a ranou v srdci, ktorou nás zasiahol osud. Som matkou štyroch detí a viem pochopiť bolesť nad stratou milovaného človeka. Nedá sa vyjadriť ani tým, koľko nám po ňom ostalo. Každý z nás, ktorých postretlo nešťastie vie pochopiť, že sa ani nedá povedať a život ide ďalej. Opäť sa vám vynorí v pamäti osudný deň nehody, nevládala som sa spamätať, jediné, čo som mohla, keď sa vrátil v noci s odretými rukami od cesty, keď dával prvú pomoc Sylvii, objať ho a plakať spolu s ním. Keď sme sa dozvedeli, že pri prevoze zomrela, nechcelo sa nám žiť. Človek až v nešťastí zistí, koľko chápajúcich ľudí je okolo nás, a keď padnete na kolená, podajú vám pomocnú ruku. Sami prešli nešťastím a vedia, že človek sa s tým ťažko vyrovnáva. Keď čítame noviny a vieme, koľkí prídu o otcov, matky, deti
a s každou ľudskou tragédiou cítime, že bolesť v srdci i tých druhých bolí. Nech nám srdce nezaplaví nenávisť a pomsta. Keby sme vedeli, kde nás postretne nešťastie, vyhli by sme sa tomu. Ale nikto z nás nevie, čo ho môže počas života stretnúť. Hľadala som cesty na zmierenie bolesti v srdci. Pri rozhovore s kňazom som pochopila a bez akýchkoľvek emócií môžem povedať, že keď prejavia trochu citu a nájdu v sebe silu odpustenia, je to najkrajší dar, ktorý vám ubolenú dušu pohladí a zmierni bolesť. Prajem ľuďom v nešťastí, aby boli obklopení takýmito ľuďmi a už nech ma postretne čokoľvek v živote, nikdy nebudem nenávidieť a odsudzovať. Vždy budem cítiť, že ak vás zastihne nehoda, ktorú nikto nechcel, je treba zmierňovať bolesť, kým čas rany nezahojí. Chce to veľa síl a nemálo úsilia, ktoré človek musí v sebe nájsť.
Autor: Matka