ky a dostávajú dostatok opatery a pomoci počas celého svojho krehkého života. Žijú pod krídlami milujúcej rodiny a zabúdajú na svoje postihnutie. A aspoň vo vnútri sa vedia tešiť, smiať a snívať. Takto môže začínať príbeh 13-ročného dievčatka, ktoré sa vo svete ocitlo so smutne známou diagnózou detská mozgová obrna. Jej detstvo je iné ako detstvo jej potencionálnych kamarátok. Prežíva ho ďaleko od ich džavotavých hier vo svojom malom nehybnom svete. Ona sa nikdy nebude môcť tešiť zo stôp v snehu, dotýkať sa hračiek, ktoré má pred sebou, alebo rozprávať len tak do vetra. Strašná predstava, ktorú nebude môcť nikdy vyjadriť slovami, lebo nevie rozprávať. Mamina sa jej naučila čítať v očkách a dievčatko svoju vďaku tlmočí v úsmevoch. Vo svojom malom svete sú tieto dve šťastné a dokazujú, že v naozajstnom cite neexistujú bariéry. Ostali na svete samy. Mamina sa stará ešte o jedno staršie zdravé dieťa, ktoré má tiež právo na pozornosť. Život tejto rodiny je však komplikovaný, lebo z lásky a starostlivosti vyžiť nemožno. Náklady na zaopatrenie postihnutého dieťaťa na jeden mesiac sú v našom štáte privysoké. Logika úradov a zákonov je cynická, preto sa často aj tie najlepšie ľudské úmysly topia v hlbokej finančnej kríze. Na lekársky predpis možno dostať iba 60 kusov plienok. Finančný príspevok za opatrovanie a kompenzačné dávky trpnú v „sociálnych“ rozmeroch. Veď už samotný pojem „sociálne zabezpečenie“ evokuje nedostatok. Je pravda, že poisťovne preplácajú pomôcky alebo invalidný vozík 90% zo sumy, ale ten zvyšok na doplatenie musíte zaplatiť sami. Navyše tieto pomôcky musia vydržať sedem rokov, aby ste si mohli legitímne nárokovať na ďalšie. A ak nájdete pomôcku, ktorá je oveľa lepšia a náhodou nezapadá do liečebného poriadku, musíte si ju v plnej výške sumy hradiť sami. Informácie typu, že dieťa je sociálne zabezpečené, lebo poberá sociálne dávky, sú krutým výsmechom nedokonalej sociálnej politiky. Rodičia takýchto detí, ktorých finančná situácia nepresahuje štandard, sú často odkázaní hľadať materiálnu pomoc na vlastnú päsť rôznymi cestami, čo nie je nič príjemné. Úrady nemajú nohy, tak si nevedia predstaviť, aké by to bolo, keby nemohli chodiť. Nemajú ústa, tak netušia, aké by to bolo, keby odrazu nemohli rozprávať. Nemajú túžby, tak nemôžu mať predstavu o hrôze, ktorú by prežili, keby sa ich museli nasilu vzdať. Mrzí ma však, že pod pancierom tohto nepreniknuteľného systému pravidiel a paragrafov bdejú ľudia... Súcit je pre postihnuté deti v ich dobrodružstve morom, ale aby ním mohli plávať, potrebujú loď. Tou je vo svete materiálne zabezpečenie, o ktoré sa nemôžu postarať samy, preto k ním musia pristúpiť iní. Nemala som v úmysle písať pateticky. Chcela som o tom písať ľudsky. Každý má právo na život bez ohľadu na to, aký je. Sú medzi nami ľudia, čo si do života nesú väčšie závažia ako ostatní, preto je otázkou bežnej ľudskej etiky, podať im pomocnú ruku. Ak sú veci, ktoré sa zmeniť dajú, tak je to o to lepšie. Možno by sociálna politika predsa len nemusela donekonečna stroskotávať na prahu sociálneho cítenia. Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, môcť tak raz vykročiť do sveta bez bariér. Ale ostáva mi len veriť, že táto moja naivná predstava zaujme možno kompetentných...
Autor: Anna Višňovská