Železničný modelár Jozef Skotnický (50) zo Žiliny sa pre svoju záľubu nestihol ani oženiť.
Keď Angličan Richard Trevithick zostrojil v roku 1803 prvú lokomotívu, ktorá bola schopná pohybu, netušil, akú revolúciu v doprave tým spôsobil. Krátko na to, v roku 1812 iný podnikavý Angličan Matthew Murray poslal ruskému cárovi dar miniatúru parostroja. Chcel cára získať pre myšlienku využitia pary v lokomotívach. Cár tento nevšedný dar prijal, ale jeho podstatu nedocenil. Pre neho bol miniatúrny stroj skutočne len hračkou. Prvé napodobeniny vláčikov nejazdili na koľajniciach. Vyrábali ich z dreva a plechu a boli to len imitácie, nie modely. Šikovní remeselníci však začali postupne vyrábať presné kópie existujúcich lokomotív a vagónov na reklamné účely. Plechové makety vystriedali modely z plastických hmôt. Najskôr boli poháňané hodinovým strojčekom, neskôr parou až potom elektrinou. A hoci skutočné lokomotívy a vagóny boli čoraz väčšie, modelové železnice boli čoraz menšie. Prepracovávané sú do každého detailu – niektoré lokomotívy majú dokonca vo dverách kabíny naznačenú aj kľúčovú dierku. I keď sú modely malé, po všetkých stránkach sú funkčné. Jozef Skotnický dostal svoju prvú železnicu pod vianočný stromček, keď mal štrnásť rokov. Hrával sa s ňou na koberci ako mnohí chlapci v jeho veku. V Košiciach, kde potom študoval, bola špecializovaná predajňa pre modelárov, tak si odtiaľ priniesol, čo potreboval. „Vtedy stála výhybka 25 korún, dnes stojí 1000 korún, je to rozdiel,“ spomína si na svoje modelárske začiatky. Neskôr postavil veľkú modelovú železnicu o rozlohe 6 m2 v byte svojho brata – železničiara. Návštevy žasli, keď sa to všetko rozsvietilo a rozhýbalo. Svoje deti Jozef nemá, a preto sa pred 19-timi rokmi rozhodol odovzdávať svoje dlhoročné skúsenosti v krúžku modelárov v dnešnom Centre voľného času v Žiline. Za necelé tri roky tu, väčšinou z vlastných zdrojov, vystavil dve rozľahlé modelové železnice v mierke HO 1:87 a TT 1:120. Pri majstrovaní mu pomáha aj kamarát Milan Chorvát – profesionálny železničiar. „Niektoré napodobeniny sú také verné, že ani na tej najostrejšej fotografii nerozoznáte, či ide o skutočnosť alebo o modely. Niekedy sa robí reálny výsek zo skutočného prostredia alebo si siluetu krajiny vymyslíme,“ vysvetľuje Jozef. Väčšina doplnkov sa dnes dá kúpiť, ale sú modelári, ktorí si vyrábajú sami aj mašinky. Digitálne ovládané rušňe a vagóny majú vlastné osvetlenie a osvetlené sú aj koľajiská. Terén okolo trate dopľňajú stromy, domy, skaly, chodníky, cesty, mosty, tunely, staničné budovy, ale i ľudia, zvieratá, či automobily. Na trati sú značky, výhybky, križovatky, závory i semafory, ktorým železničiari hovoria návestidlá. Modelové železnice májú vytvárať správnu ilúziu skutočnosti. Preto na niektorých nájdete i rybníky s vodou alebo sneh. A Jozef dodáva: „S mladými priateľmi železnice sa v krúžku stretávame raz týždenne. Chalanov učíme nielen hrať sa pri púšťaní vláčikov, ale zoznamujeme ich aj s celkovým fungovaním železnice. Tento koníček vyžaduje zručnosť a podrobné vedomosti o železničnom prostredí. Treba prečítať ohromné množstvo odbornej literatúry. Železnicu si chodíme aj fotografovať do terénu, čo donedávna bolo u nás zakázané.“ Jozef Skotnický modelom venuje takmer všetok voľný čas. Ako vraví, pre neho je to koníček na celý život.