MONIKA: Naša mama sa dozvedela, že čaká dvojičky až týždeň pred pôrodom na röntgene. Potešila sa. Najskôr som prišla na svet ja a o desať minút nato moja sestra. Ja som bola o desať gramov ľahšia, ona zase o dva centimetre dlhšia.
ĽUBICA: Bolo to milé. V tom období sa toľko dvojičiek nerodilo. Boli sme raritou. Do troch mesiacov sme bývali ešte v Turí a viete, aké to je na dedine – každá babka do kočíka nakukla. Naši nás vozili v takom širokom kočiari, ani do autobusu a vlaku vtedy nevošiel. Viackrát musela ísť mama s nami zo Žiliny do Turia pešo.
MONIKA: Mala som trošku užšiu tvár a mama si ma zvykla ukladať v postieľke na pravú stranu. Asi aby nenakŕmila jednu dva razy a druhú vôbec. Pretože sme boli dve, mama mala s nami viac práce. Ináč sme boli úplne rovnaké, aj starká si nás spočiatku mýlila. No naša staršia sestra a neskôr aj mladší brat nás bez problémov rozoznali.
ĽUBICA: Na základnej škole sme chceli sedieť v jednej lavici, ale keďže sme sa dobre učili, zakaždým nás presadili k slabším žiakom. Na gymnáziu sme spolu sedieť mohli, no vždy rovnako – jedna vľavo a druhá napravo, aby si nás učitelia neplietli.
MONIKA: Aby sme sa náhodou nevymieňali, na gymnáziu nás vyvolávali pre istotu naraz. Zvolili sme si tú istú vysokú školu – prírodovedeckú fakultu univerzitu Komenského. Tam sme museli zase chodiť obe na ten istý skúšobný termín a pri ňom nás skúšajúci museli stále vidieť. Ale aj tak sme mali rovnaký prospech.
ĽUBICA: Do 20–tich rokov sme sa obliekali úplne rovnako. Obe vieme šiť, tak sme si šili aj šaty. Nosili sme také isté účesy a všade sme chodili spolu. Obe sme rady spievali, samozrejme máme ten istý hlasový rozsah. Páčia sa nám rovnaké pesničky, filmy, knihy i farby. Obe sme zbierali servítky, rady sme plávali, chodili na turistiku a obzerali sa za tými istými chalanmi. Ako päťročné nás naraz operovali na oči, potom krátko po sebe na žlčník a možno aj krvné skupiny máme rovnaké.
MONIKA: Po skončení štúdia sme si zvolili rovnaké povolanie. Ja učím na Strednej pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach a sestra zatiaľ na základnej škole v Žiline. V mojej triede dvojčatá nemám, ale na škole sú dva páry, oba dievčatá. V sestrinej škole sú štyri páry dvojčiat, z toho dva páry chlapcov priamo v jej triede.
ĽUBICA: Ťažko som prežívala, keď sa po 23–och rokoch spoločného života Monika rozhodla vydať a odsťahovať do Teplíc. Veľmi sme boli na seba zvyknuté. Jej nastávajúci manžel si ma ešte pred svadbou vo dverách bytu zmýlil a len – len že ma nevyobjímal.
MONIKA: Kvôli môjmu mužovi som si po svadbe zmenila vlasy na blond a neskôr som sa dala aj ostrihať. Napriek tomu ma vždy, keď prídem do Žiliny, zdravia Ľubicini žiaci. Jej kolegyňa sa hádam aj urazila, keď som ju na ulici už dva razy neodzdravila.
ĽUBICA: Keď prídem ja do Martina alebo do Teplíc, tiež ma zdravia cudzí ľudia. Aj v ten deň, keď som jej bola navštíviť v pôrodnici. Vôbec im nevadilo, že ja som si po ulici chodila „bez brucha“.
MONIKA: Bývame zvlášť, no naďalej chodíme na rovnaké dovolenky. Veľmi som chcela mať dvojičky, ale narodil sa mi len jeden syn – Patrik. Ten je však živý za dvoch. S mojou sestričkou sme stále na seba citovo naviazané. Veľmi často sa stáva, že jej chcem zavolať a vtom mi zavolá ona. Alebo opačne. Máme rovnaké aj hlasy a keď voláme našej mame, zakaždým sa spýta, ktorá to sme. A či sme našu podobu niekedy zneužili? Nikdy. Ale celý život sa nás na to ľudia pýtajú.