y. Lietajúce stroje už nie sú vyrobené z dreva a tkaniny, ale sú riadené počítačovou technikou. Niektoré dosiahnu rýchlosť až 3500 kilometrov za hodinu. Možnosť riadiť dopravné lietadlo je zvyčajne
výsadou mužov. Z Dolného Hričova však pochádza aj jediná Slovenka Andrea Decká, ktorá riadi svoj 60 –tonový boeing už šiesty rok.
Kde ste sa naučili pilotovať lietadlo?
Aj keď som vyrastala päťsto metrov od letiska, do svojich štrnástich rokov som sa o lietadlá nezaujímala. V ôsmej triede na základnej škole sme mali besedu s členmi aeroklubu. Potom som si skúsila zalietať na bezmotorovom vetrone a tak ma to zaujalo, že som sa rozhodla pre povolanie pilota. Môj otec s tým súhlasil, ale mama bola proti – bála sa o mňa a bojí sa dodnes. V začiatkoch som musela chodiť na letisko tajne. Odbor letectvo som študovala na VŠDS v Žiline. Chcela som lietať na stíhačkách v armáde, ale keďže som bola žena, nemala som žiadnu šancu. Typový výcvik na boeing som absolvovala v roku 1999 v Amerike a ďalší vo Švédsku. Mám za sebou aj potápačské skúšky a tri zoskoky padákom.
Odkedy lietate boeingom?
Pred šiestimi rokmi prejavila o mňa záujem spoločnosť Fischer air v Prahe. Vo svojich 26–tich rokoch som bola prvá a dodnes som jediná pilotka takéhoto typu lietadla zo Slovenska. Lietať boeingom je obrovská zodpovednosť. Tento stroj váži 60 ton, má 28 metrov rozpätie krídel a za mnou na palube je 148 cestujúcich. Vozíme charterovou dopravou turistov z Prahy do celej Európy, na sever Afriky a späť. Väčšinou sa s cestujúcimi nestretám, ale viezla som už aj speváčku Luciu Bílu alebo moderátora Petra Rýchleho.
V akej výške a ako rýchlo letíte?
To záleží od okolností, väčšinou 11 kilometrov nad zemou. Čím vyššie letíme, tým je to lepšie pre ekonomiku letu. Mimochodom, tam hore je asi 50 stupňový mráz. Ale nad oblakmi je takmer vždy pekne slnečno. Letíme priemerne 800 kilometrov za hodinu a najviac päť hodín vkuse. To vtedy, keď zamierime na Kanárske ostrovy, čo je zhruba 4000 kilometrov. Celý čas som v jednej polohe, čím trpí môj chrbát, nohy aj zadok. Nemám vôbec čas pozrieť si cudzie mestá, ako by si niekto azda myslel. Na letisku ani nevystúpim z lietadla – počas hodinovej prestávky si len trocha povystieram kosti, naprogramujem počítač, skontrolujem, čo treba a už letíme naspäť. Ešte aj občerstviť sa musím počas letu.
Ako vás prijali kolegovia v Prahe?
Niektorí boli nadšení, iní opatrní. Teraz je to už fajn. Dnes v Čechách lieta asi desať žien. O inej Slovenke neviem.
Lieta sa vám lepšie cez deň alebo v noci?
Radšej lietam cez deň, v noci je to únavnejšie. Dlhšiu časť letu je lietadlo riadené automaticky počítačom. Vonku nič nevidno a pred nami „ťahajú“ oči obrazovky. Hoci motory lietadla vydávajú silný hluk, vo vnútri je tichučko. V pilotnej kabíne som len ja ako druhý pilot a kapitán lietadla. V noci si väčšina cestujúcich pokojne pospí a aj nám sa drieme. Ale to tam radšej nepíšte...
Sprísnili sa bezpečnostné opatrenia po útoku na newyorské dvojičky?
A ako! Cestujúci a ani my nesmieme mať v príručnej batožine už ani pilníček či pedikúrové nožničky. Ináč je lietadlo stále ten najbezpečnejší dopravný prostriedok. Určite bezpečnejší ako auto. Myslí sa na všetko – prístroje v pilotnej kabíne i lietadlové systémy sú pre istotu zdvojené, niektoré sú dokonca zálohované trikrát. Kapitán a druhý pilot majú vždy odlišné jedlá. V prípade nepravdepodobnej situácie otravy by bol teda postihnutý len jeden z nás. Z pracovného prístupu pilotov by si mali vziať príklad všetci podnikatelia – pilot nesmie povedať: „Pokúsim sa pristáť v Prahe.“ Musí byť rozhodný, vedieť rýchlo a správne reagovať aj v krízovej situácii.
Čo najhoršie sa môže hore stať?
Plno vecí, na ktoré sme pripravení, ale na ktoré radšej nemyslíme. Problémy môžu nastať už pri štarte, keď lietadlo môže nasať lietajúce čajky alebo iné vtáky. Na palube môže vypadnúť počítač, vzniknúť požiar, môže do nás udrieť blesk alebo sa môžeme dostať do vzdušných turbulencií. Môže tiež nastať dekompresia, alebo vysadiť motor. Hore sa nedá zastaviť a nemá nám kto pomôcť. Niekedy sme nútení pristáť na inom letisku – napríklad kvôli zdravotným problémom cestujúceho alebo z dôvodu zlého počasia. Minulé Vianoce pri návrate z Egypta bola na letisku v Prahe taká poľadovica, že nás poslali pristáť do Brna. Ku katastrofe môže viesť aj malá závada a naopak, niekedy dobre zvládnutý veľký problém nemusí mať vážne následky.
Aký je to pre vás pocit cestovať v lietadle ako pasažier?
Cestujem veľmi rada. Aj pred pár dňami som sa vrátila z dovolenky vo Venezuele. Bola som aj v Indonézií, na Srí Lanke, na ostrove Maurícius a ešte chcem ísť do Namíbie. Pre mňa je zaujímavejšie letieť v pilotnej kabíne. No ako pasažier viem lepšie pochopiť povedzme meškanie lietadla. Stáva sa napríklad, že jeden cestujúci v lietadle pred odletom chýba a ostatní súria letušky, nech odletíme bez neho. Ibaže to nie je také jednoduché. Batožina cestujúcich je totiž už naložená a ak niekto nenastúpil, je to vždy podozrivé. Vtedy odletieť nesmieme, musíme identifikovať batožinu všetkých cestujúcich, čo je nesmierne zdĺhavé.
Ako často navštevujete rodičov?
Byt mám v Kladne a v Prahe sa cítim dobre. Mám tam priateľa a veľa dobrých známych. Lietam najviac cez sviatky a prázdniny, keď majú ľudia voľno. Za príbuznými do Dolného Hričova sa dostanem asi päťkrát ročne. Autom som tu za 5 – 6 hodín. Doma sa zdržím vždy len krátko, ale s rodičmi si často voláme a občas ma prídu aj oni pozrieť.
Aký je rozdiel medzi pilotovaním lietadla a šoférovaním auta?
V lietadle to je lepšie. Nikto vám nevbehne do cesty a nestretnete sa s protivnými šoférmi. Doteraz mám nalietaných asi 3 700 hodín. Táto práca je zároveň mojim koníčkom. Pracovať môžem až do 63 rokov, ak mi samozrejme zdravie dovolí, takže ešte nejakú tú míľu nalietam.