Ak sa však pozrieme na mapu týchto štátov, zistíme, že je tam – pokiaľ ide o rozloženie týchto objektov – veľa „bielych miest“. Na mape Slovenska tvoria hrady, zámky, kaštiele a kúrie akúsi kompletnú mozaiku. Len samotných kúrií mame u nás takmer päťsto. Žila v nich nižšia šľachta. Jedna stojí aj na konci obce Nededza. Dnes v nej bývajú tri rodiny a nikto z nich už nevie, kedy presne bol ich príbytok postavený. Jeden z obyvateľov, 64–ročný Ján Ďungel (na snímke) si spomína: „Keď som sa tu narodil, býval tu okrem nás aj otcov brat. Mali sme tu obecnú kováčsku vyhňu a pretože strýko deti nemal, vždy po príchode zo školy som mu ťahal kováčske mechy. Otec vravel, že kúriu postavil nejaký Nededzký, vraj je po ňom pomenovaná aj naša obec. Čo si ja pamätám, bola tu okrem veľkej vyhni aj jedna kuchyňa a dve malé izby. Po vyhni už niet ani pamiatky, v 60 –tych rokoch ju zrušili a budovu upravili na byt. Strýka kvôli živnosti za socializmu ešte dlho prenasledovali.“
Ján Ďungel sa po vojenčine oženil a potom dvadsať rokov strávil v Čechách na ubytovniach. Pracoval v lesoch pri ťažbe dreva. Ako sa mu býva v takejto historickej budove? „Masívne múry kúrie sú postavené z kameňa, preto je tu stále chladno. Keď je vonku 30 –stupňové teplo, vtedy je tu príjemne. Ináč musím trištvrte roka kúriť, lebo by som tu nevydržal. Celý život som drevo predával, na staré kolená ho kupujem. Mám malú piecku, ale susedia kúria v krbe. Prv sa stavali takéto takmer štvormetrové steny. Stropy aj okná mám klenbové a podlahy drevené. Pivnice sme nemali a na povale bola udiareň, teraz tam chovajú holuby. Strecha bola pokrytá škridlou. Pamätám si, že cez vojnu u nás bývali maďarskí aj ruskí vojaci. Kým nám nezaviedli elektrinu, svietili sme petrolejkami. Aj vodu sme nosili kedysi vo vedrách z obecnej studne. Prv u nás bolo rušno, lebo na dvore každý deň stáli gazdovia s koňmi, dnes je tu ticho. Žije sa mi tu dobre, aj keď som sám. Môj syn býva v bytovke, no ja by som to nemenil,“ uisťuje nás Ján.
