Kontakt na redakciu: ŽILINSKÉ NOVINY, Národná 4, 010 01 Žilina, tel: 041/564 08 21
Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Juraj Blanár zo Žiliny chce pomôcť rodine v sociálnej núdzi alebo niekomu, kto z humánnych dôvodov potrebuje pomoc. Na nezištný projekt vyčlenil sponzorských 50 000Sk. „Táto myšlienka ŽILINSKÝCH NOVÍN pomôcť rodine v ťažkej životnej situácii ma okamžite zaujala. Viem, že jednorazová pomoc problém úplne nevyrieši. Ale verím, že zverejnené osudy budú viesť k otvorenej diskusii o ľuďoch v sociálnej núdzi bez vlastného pričinenia,“ povedal poslanec Blanár.
V našej redakcii sa môžu prihlásiť aj ďalšie rodiny a o ich životných osudoch budeme písať počas ôsmich nasledujúcich týždňov. Dnes vám prinášame štvrtý príbeh o Marte Masiarikovej zo Štiavnika, ktorá sama, bez pomoci manžela, vychováva sedem detí.
Ešte uverejníme šesť príbehov ľudí, ktorí sa uchádzajú o pomoc Juraja Blanára a na záver mu aj naši čitatelia pomôžu vybrať z desiatich životných príbehov rodinu, ktorá to najviac potrebuje.
Chceli by sme žiť ako obyčajní ľudia
„Vo vašich novinách som sa dozvedela, že poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, Juraj Blanár zo Žiliny, chce pomôcť jednej rodine v sociálnej núdzi,“
začínal list našej čitateľky, ktorý sa ocitol na našom redakčnom stole. Jeho odosielateľkou bola Marta Masiariková zo Štiavnika, matka siedmich detí.
Navštívili sme ju bez ohlásenia. Na hornom konci dediny, na dvore za neveľkým domčekom sa hral medzi naskladaným drevom chlapček. Ďalší, ešte menší, vykukol z dverí a utekal sa schovať. Vošli sme za ním do chodby, kde boli na pranie nachystané kôpky detskej bielizne. Ďalšiu pani Marta vyvárala na šporáku v kuchyni. „Vôbec som vás nečakala,“ pozývala nás prekvapená do kuchyne, zariadenej viac ako skromne. Šporák na pevné palivo, neveľká kuchynská linka, stôl, pár stoličiek a chladnička. Nefunkčná, pretože pre nedoplatky ich odpojili od elektriny. Jediná izba nie je zariadená o nič honosnejšie. Pár skríň, jedna poschodová posteľ, dva matrace. Tam spáva osem ľudí. Všade je však poriadok, v oknách poháre s kvetmi. „Bývali sme v jednoizbovom byte v Bytči. Muž mi však nedával žiadne peniaze, a tak sa naše dlžoby vyšplhali až na 200-tisíc korún. Potom sme byt predali a išli sme do podnájmu, k švagrovi, ktorý ten byt od nás kúpil. Vidíte, ako to tu vyzerá,“ posťažovala sa nám s malým synčekom v náručí. Jej mesačný príjem je 7 600 korún. Materský príspevok plus rodinné prídavky. Od muža nedostáva nič. Už dobré dva roky sa ťahá súdne pojednávanie, aby jej platil aspoň výživné na deti. Pani Marta ani nevie, či niekde pracuje, ale občas sa jej pochváli s výplatnou páskou so slušnou sumou. Jej ani deťom však nedá ani korunu. „Občas mi hodí niekoľko stoviek. Zje všetko, čo nájde, o vyhrážkach a urážlivých slovách ani nehovorím. Mne by stačila aj pôžička, ktorú by som po troche dokázala splácať. Nemám ani vlastnú strechu nad hlavou. Deťom potrebujem dať jesť a obliecť ich. Tento najmladší, Romanko, pôjde na operáciu nošteka. Žijeme z ruky do úst a stále sa modlím, aby mi neochoreli všetky deti naraz. Pred Vianocami som za lieky platila 1 400 korún,“ hovorí so slzami v očiach.
S dievčatami sme sa nestretli. Tri staršie, ôsmačka Vierka, siedmačka Katka a štvrtáčka Monika sa ešte zo školy nevrátili, druháčka Ivetka išla na poobednú, 5-ročná Peťka bola ešte v škôlke. Doma s mamkou boli iba chlapci. Štvorročný Tiborko a 2,5-ročný Romanko. „Všetky dievčatá sa dobre učia. Vierka bude o rok končiť základnú školu. Neviem si predstaviť, ako jej budem môcť zaplatiť školu ďalej,“ rozpráva ďalej o svojom trpkom živote. Rodičia sa o jej život nezaujímajú, svokrovci už zomreli. Pretože nemá v Štiavniku, odkiaľ pochádza jej muž, trvalý ani prechodný pobyt, nedostáva žiadne sociálne dávky, deti nemajú nárok na lacné obedy v školskej jedálni ani na štipendium. Všetko by vyriešil podpis majiteľa chalupy, ten je však kdesi za morom. „Určite je veľa takých ľudí ako ja, ktorí potrebujú pomoc. Išla by som aj do roboty. Som vyučená kuchárka a čašníčka, ale povedzte mi, kto zoberie do zamestnania ženu so siedmimi malými deťmi. Niekedy si myslím, že to ani nezvládnem. Starať sa o všetko sama. Teraz ma ale deti potrebujú najviac.“ V podnájme bývajú asi polrok, ešte im ostáva rok a pol. Čo bude ďalej? To Marta Masiariková ani jej deti dnes ešte nevedia. Dala si žiadosť o byt na Obecný úrad v Štiavniku a verí, že ho dostane. „Netreba nám toho veľa. Vieme žiť skromne. Ja i deti. Len chceme žiť ako ľudia.“
