O zachovanie a obnovu jedného minimálne 230-ročného domku sa zaslúžil žilinský architekt Viliam Šlopek (64). V tejto malebnej chalúpke uprostred Svederníka sa 17. novembra 1776 narodil Adam Vanoch – básnik, vďaka ktorému sa jeho rodná dedina a okolie stáli známe po celom Rakúsko – Uhorsku.
Prečo ste sa rozhodli práve pre chalupu vo Svederníku?
Bývanie v paneláku v centre Žiliny a celotýždňové sedenie nad projektami si žiadalo zmenu. Hľadal som miesto s odlišným prostredím na relaxáciu. Nechcel som chatu ďaleko v horách a keď som sa dozvedel o tomto domčeku, neváhal som ani chvíľu. Bol síce v zúfalom stave, zato na skok od Žiliny a s vynikajúcim prístupom.
Dom aj po rekonštrukcii vyzerá tak ako pred dávnymi rokmi...
Mne sa nepáči ten gýčový štýl, akým si mnohí prerábajú staré chalupy. Ja som sa snažil všetko do posledného detailu vrátiť do pôvodnej podoby. Chcel som zachovať charakter tohto obydlia v štýle ľudovej architektúry bytčianskej oblasti s úctou k jeho pôvodným staviteľom. Mal som k dispozícii len jednu starú fotografiu s jeho vonkajším vzhľadom. Zo stavby sme napokon nechali iba nosné obvodové steny s pôvodnými okennými otvormi. Mohutné trámy sú kvalitné a už v čase stavby mohli mať sto rokov. Vtedajší stavitelia vedeli, kde a kedy strom vyrezať. Na strope bola uložená vrstva hliny, ktorá bránila unikaniu tepla na povalu a chránila dom pred požiarom. V dome bola jedna izba, malá kuchynka a ešte menšia komôrka. Použil som tradičný materiál – drevo a kameň. Dlážka je z drevenej palubovky a na nej sú tkané handrové koberce. Citlivo som pristupoval aj ku streche. Pokrytá je ručne štiepaným šindľom. Ľudia prv neboli hlúpi – namiesto dnešných odkvapových rúr slúžili širšie vysunuté okapy. V podkroví, kde bývali kedysi udiarne, máme dve spálne a celkom hore na klieštinách krovu je ešte jedno lôžko. Polovica domu je podpivničená, máme tam sklad, dielničku a zeleninu.
Vnútorné zariadenie je tiež dobové...
Aj interiér sme zariadili niekdajším štýlovým nábytkom, všetko je tu tak ako to na vidieku v tomto regióne bolo zvykom. Mnohé som odkúpil od miestnych obyvateľov. Z povaly som zniesol almaru, váhy, mažiare, z rumoviska som priniesol a zreštauroval garniže a v rohu izby visí stojanček na svätý obraz, nájdený na ktoromsi dvore. To, čo iní vyhodili, ja som zmenil na nádherný kus nábytku. Mám tu tiež komodu, staré kolovrátky, petrolejovú lampu a na stene každú hodinu presný čas oznámi kukučka z nástenných hodín.
Vidím však, že ste spravili aj niektoré malé ústupky modernej civilizácií...
Priznám sa, že tu máme i televízor, ale aj tak viac času trávime vonku na terase pri kamennom krbe. Pôvodní obyvatelia tiež, pravdaže, nemali chladničku ani mikrovlnku. Tieto výdobytky dnešnej doby sme ale nenápadne „zašili“. Máme tiež vodovod, sprchovací kút a zavedenú elektrinu. V zime, kým sa rozohreje starodávna kachľová pec, kúrime elektrickým radiátorom. Čoho mi je ľúto, to je krásna studňa, ktorá stála pri dome. Je v nej vynikajúca voda, ale musel som ju zakryť, lebo by nebol umožnený hlavný vstup do objektu. Predtým tu býval spoločný dvor so susedmi.
A čo živý kútik za domom?
Od domu až k riečke Dlhopoľke máme úzku dlhú kvetinovú záhradku. Tá je kráľovstvom domácej pani. Pri terase v jazierku plávajú okrasné rybky a pod strechou sa nám zahniezdil drozd popolavý.
Takže ste vaše predsavzatie zvládli na jednotku.
Spravili sme z toho rekreačnú chalupu, ale s manželkou tu trávime veľa času. Zo Žiliny je to blízko a pritom je tu úžasný pokoj. Je to zdravé bývanie. Aj v najväčších horúčavách tu je príjemný chládoček. V zime v peci praskajú bukové polienka a fantasticky sa tu spí. Tešia sa sem i vnuci z Bratislavy a dom využívame aj na oslavy a rodinné stretnutia. Boli to hodiny a hodiny práce, no mám radosť, že som inšpiroval aj susedov ku skrášľovaniu si okolia svojich domov. Cítim sa trochu ako ten pôvodný obyvateľ domu, Adam Vanoch, ktorý svojimi básňami bojoval zase proti inému neduhu slovenských dedín – alkoholizmu. Áno, som spokojný, môžem povedať, že sa mi splnil môj životný sen.
