Vyplynulo to z diskusie Kultúrny život Žiliny, ktorá sa tradične konala v Nadácii 21. storočia. Hosťami boli predstavitelia „zavedených“ kultúrnych inštitúcii (riaditeľ Považského múzea Marián Mrva, riaditeľ Štátneho komorného orchestra Jozef Búda, riaditeľka Regionálneho osvetového strediska Soňa Řeháková a riaditeľka Tatrafilmu Zuzana Bielčíková), ako aj zástupcovia nových prístupov (riaditeľ Truc Sphérique Marek Adamov).
Jedným z argumentov, prečo je Žilina kultúrne mesto, je existencia kultúrnych inštitúcii v meste. Väčšinou však ide o dedičstvo minulosti, ktoré si našlo svoje miesto už prv a dnes stojí „len“ pred otázkou udržania pozície. Od revolúcie však pretrváva marazmus. Týka sa to vzniku a podpory nových kultúrnych aktivít, nehovoriac o tom, že priestory pre mladú kultúru a mládež medzičasom v tichosti zanikli. Kultúra na sídliskách prakticky neexistuje. Absenciu možností pre tvorivé trávenie času nahrádzajú obchodné centrá, ktoré naopak rastú ako huby po daždi. Aktivity v kultúre, tak ako v iných oblastiach, majú len malú šancu na podporu v prípade, že nie sú priamo napojené na štruktúry mesta, prípadne VÚC-ky – z čoho vyplýva aj lojalita a istá strata nezávislosti. Opačný prípad hrozí komplikáciami - výnimkou nie sú vyjadrenia úradníkov a volených zástupcov o „žido-boľševických“ aktivitách, ktoré v 21. storočí pôsobia mrazivo. Situácia sa netýka len Žiliny. Napríklad v Bytči aktuálne naštartovali grantový systém, inšpirovaný pôvodným žilinským (jeho spoluautorom bol moderátor diskusie Peter Ničík). Grantový systém na základe odborných kritérií rozdeľoval mestské financie do viacerých oblastí, kultúru nevynímajúc a práve jeho nezávislosť na orgánoch mesta mu však bola osudná, keď mu v tomto roku primátor Slota zasadil smrteľnú ranu v podobe zvrchovanej kontroly nad rozdeľovaním financií. Prehľadnosť a objektivita financovania je však nevyhnutná. Pretože každá forma tvorivého, premýšľavého prístupu k životu je pre „mocných“ životne nebezpečná - raný kapitalizmus, ktorý žijeme, môže pretrvať len v spoločnosti bez inteligencie, rozhľadu, kultúry. V dobe rastúceho konzumu je pritom jej úloha dôležitejšia než kedykoľvek predtým. V dobe, keď návštevnosť na premiére nového Šulíkovho filmu činí na celom Slovensku 4000 ľudí (na žilinskej premiére 30 ľudí) a spisovatelia sú už dávno chudobnejší než kostolné myši, treba o kultúru zvádzať každodenný boj.
