Rímski pešiaci a jazdecké légie uprednostňovali brnenie zo železných krúžkov, ktoré chránilo zadnú aj prednú časť tela. Približne od 13. storočia začali rytieri nosiť ťažké brnenie vyrobené z oceľových plátov. Zdokonalením strelných zbraní koncom 17. storočia brnenie stratilo svoj význam. V 20. storočí sa používali už len prilby. V 40-tych rokoch 20. storočia sa začali používať nové druhy ochrany z plastických látok, nylonu a sklených vlákien. Najbežnejšie sú nepriestrelné vesty. Kovový pancierový odev bol aj súčasťou odevu stredovekých rytierov. Každý, kto bol menovaný do rytierskeho stavu, bol súčasne i držiteľom príslušného erbu a mal aj potrebnú výzbroj. Brnenie pozostávalo predovšetkým z prilby, ktorá mala chrániť hlavu a celú tvár bojovníka. Pretože hlava bojovníka bola schovaná, jeho totožnosť bolo možné identifikovať len podľa erbu. Súčasťou brnenia bola vesta, náplecníky, rukávy z niekoľkých dielov, nákrčník, rukavice, nohavice z niekoľkých častí a skladacie oceľové čižmy. Celé brnenie vážilo okolo 40 kilogramov. Ako asi bolo rytierom, ktorí museli tieto kilá vláčiť na sebe? Keď si pomyslíme, že bojovník odetý do takéhoto ťažkého pancierového obleku musel držať v jednej ruke ťažký meč, v druhej obranný štít a navyše mal sedieť na koni, ktorého usmerňoval, tak je jasné, že bojový výkon takéhoto jedinca musel byť minimálny. Najčastejšie sa zranil ten, ktorý spadol z koňa.
Šupinovité brnenia patrili medzi tie prepychovejšie a mohli si ich dovoliť len príslušníci najvyšších privilegovaných vrstiev – králi a ich dediči. Výhodou bolo, že oceľová vesta bola vzdušnejšia a bojovník sa v nej mohol pohybovať volnejšie. Šupinovité brnenie bola náročná umelecká práca. Jeho výroba trvala vyše polroka. Ak sa na to pozeráme očami súčasníka, hodnota jedného bežného brnenia mala cenu najluxusnejšieho auta.
