Hrnce plááátať, dróóótovať,... Kto by spomedzi najstarších ľudí nepoznal chlapov s nošami na pleciach plných rôznych nástrojov. Chodili z dediny do dediny, z mesta do mesta a takto putovali po celej Európe. Drotári - vychýrení majstri.
Ak chceš spoznať svet, daj sa na drotárčinu, vravievalo sa na "horniakoch". Vtedy, pred desiatkami rokov, to bol pre mnohých obyvateľov Považia a Kysúc jediný zdroj obživy. Slovo drotár má dnes príchuť zašlých čias, no v minulosti sa dedilo z otca na syna. Drotárske remeslo vzniklo v 18. storočí a rozvinulo sa v súvislosti s rozvojom hutníctva. Vandrovní drotári chodili s krošňami po chalupách, opravovali poškodené, rozbité, deravé kuchynské nádoby z hliny, plechu a smaltu, zhotovovali a predávali drobné drôtené predmety. Najskôr chodili sami, potom s mladými pomocníkmi, ktorých volali džarkovia. Slováci boli svojim drotárskym umením známi v šírom svete. Mnohí získali na svetových výstavách za svoje výrobky vysoké ocenenia. Najskôr začínali pascami na myši a potkany. Vyrábali plechový tovar ako hrnce, misy, formičky na cestoviny, pekáče, strúhadlá, čajníky, lieviky i lampy. Z drôtu zase cedidlá, šľahače, misy na ovocie, naberačky, mreže - čo bolo kde žiadané. Tí šikovnejší zhotovovali aj siete na okná sýpok proti vrabcom, klietky pre vtáctvo, košíky, vešiaky aj rámy na obrazy. Tí najschopnejší zakladali prosperujúce drotárske fabriky.
Keď ich už doma bolo veľa, odchádzali do sveta. Odišlo ich tisíce, niektorí došli až do Brazílie, Kanady, Mexika, na Sibír či do Egypta. Medzi sebou sa dorozumievali tajnou rečou. Do svojich rodných dedín priniesli zo sveta kus kultúry. Počas 1. svetovej vojny sa drotári vracali domov a po 2. svetovej vojne drotárstvo takmer zaniklo. Dnes sa mu venujú len umeleckí remeselníci.
Aj otec a starý otec 84-ročného Jozefa Klundu z Kolárovíc boli drotármi. "Môj otec celé roky chodil v Čechách po dedinách a domov prišiel len občas. Aj tak nás bolo desať detí," hovorí. "Ako 14-ročný som odišiel za ním a dal ma vyučiť za klampiara. Celý život som potom robil s plechom. Ruky mám už slabé. Prsty na ľavej ruke nezohnem, cez vojnu mi v nej vybuchol granát," ukazuje Jozef, ktorý ešte aj dnes ľuďom z obce zadrôtuje prasknuté hlinené hrnce.