Štefan Sedliaček (28) z Horného Hričova mal zvieratá rád odmalička. Najskôr choval vtákov, potom ryby a posledných dvadsať rokov sa venuje chovu plazov a jašterov. Podľa neho sú na chov najmenej náročné. V jeho teráriách nás najviac zaujal dvojročný samec bazilišok zelený - basiliscus basiliscus. Meria 70 centimetrov, ale dve tretiny z toho tvorí chvost. Má zelenkavé maskovacie sfarbenie a v amerických dažďových pralesoch majú domorodci pred nim hrôzu - vyzerá ako drak a pre nich je predzvesťou nešťastia. Človeka však neuhryzie. "Bazilišky sú čulé po celý rok, ale väčšinu dňa len meravo stoja v jednej polohe a vyhrievajú sa pod lampou. V prírode posedávajú najradšej na konároch tesne nad hladinou rieky. Majú podivuhodnú schopnosť, pred svojimi nepriateľmi - hadmi sa zachránia rýchlym behom po hladine. Pomáhajú im v tom blany medzi prstami. Zodvihnú sa na zadné nohy, chvost ťahajú za sebou a takto prebehnú aj cez štvormetrovú rieku. Samička niekoľkokrát ročne nakladie približne 5 až 15 vajec. Mladé prvé týždne žijú zo zásob žĺtkového vaku z vajec a potom ich kŕmim cvrčkami, švábmi a sarančatami. Zožerú aj maličké kuriatka. Bazilišky sú spoločenské, lepšie im je v skupine, no mladé k ich rodičom nedávam, pozabíjali by ich a zožrali. Raz som tak pustil syna k otcovi a ráno z mladého zostal len koniec chvosta," objasnil nám stručne Štefan problematiku chovu týchto pekných jašteričiek.
