anizoval kurz amerických hier. S istotou však môžeme povedať, že basketbal nezanechal medzi účastníkmi kurzu takú výraznú stopu ako volejbal. Dôvod mohol byť prozaický. Na rozdiel od volejbalu si basketbal vyžaduje lepší povrch a väčšie rozmery ihriska.
Takéto možnosti boli v tomto období na Slovensku len v Bratislave. S volejbalom bol osud basketbalu spojený aj v ďalšom období. „Keď sa na Slovensku začali utvárať národné športové zväzy, basketbalisti sa rozhodli najmä z dôvodu malej členskej základne spojiť s volejbalistami. Pre basketbal sa tento krok ukázal byť správny,“ spomína A. Keppert (na snímke). Najmä z radov volejbalistov si basketbal v pomerne krátkom čase vytvoril takú hráčsku základňu, že sa mohli usporadúvať podujatia aj mimo Bratislavu. „V Žiline bola situácia podobná,“ pokračuje jeden z prvých basketbalistov Žiliny A. Kep-
pert. „V roku 1940 bol pod krídlami najvýznamnejšieho športového klubu v Žiline založený oddiel volejbalu a basketbalu. Väčšina hráčov pochádzala z reálneho gymnázia a tak, keď náš prvý tréner a zakladateľ oddielu L. Berger zavesil na steny telocvične koše, nik neprotestoval. Po viac ako ročnom oboznamovaní sa s hrou sme využili príležitosť pozvať k priateľskému stretnutiu vojenské družstvo OAP (Oddiel armádnych pretekárov), ktorý vo svojich radoch koncentroval športovcov vykonávajúcich prezenčnú službu.“ V podstate to bol výber Bratislavy. Prvé propagačné stretnutie sa v Žiline uskutočnilo 8. októbra 1942. Naše družstvo v zložení Kardoš, Pojtek, Wirgha, Hejhal, Pinčár, Porošín, Jakubík a Homola prehralo 22:60.
„Ešte do konca roku sme zohrali ďalších päť priateľských stretnutí s výsledkami, ktoré viac pripomínali hádzanú ako basketbal. Napokon z hráčov len máloktorý mal výšku 180 cm. Hru na pivota, presing, či osobnú obranu sme nepoznali, technické schopnosti sme nahrádzali chuťou a bojovnosťou. Basketbal prilákal aj ďalších študentov, z veľkého množstva si spomínam na Aignera, Karasa, Zentála, Brieštenského“. Do konca II. svetovej vojny sa hrali len priateľské a pohárové stretnutia. Pre basketbal v Žiline stále absentovalo regulárne ihrisko. To bolo postavené až v roku 1949 na mieste, kde je dnes tréningový zimný štadión. „Basketbal mi prirástol k srdcu. Ešte v tom istom roku som založil pri TJ Sokol Slovena družstvo žien. Medzi prvými basketbalistkami boli slečny Hudobová, Holárková, Matejková, Košťanová, Duranová, Martovičová a Forbaková.“ Ukončil spomienky pán Alexander Keppert.“
