V športovej terminológii sa v ostatnom čase udomácnil pojem obojživelník pre športové osobnosti, ktoré sa presadili v dvoch rôznych športových odvetviach. Na rozdiel od minulosti, kedy šport nebol celoročnou záležitosťou sa dnes s takýmito osobnosťami stretávame čoraz zriedkavejšie. V histórii športov sú teda prípady, kedy ligový futbalista obliekal dres ligového hokejového oddielu, či s prípadom, kedy sa vynikajúci tenista mohol pochváliť titulom zo stolného tenisu. K obojživelníkom patril i Jan Budík (na snímke), ktorý bol v Žiline priekopníkom leteckého športu a skokov do vody. V čase, kedy sa Jan Budík narodil, sa mohli Žilinčania po prvý raz zoznámiť s lietadlom, ktoré pred zrakmi skupiny obdivovateľov predvádzal veterán Prvej svetovej vojny, pilot Kráľ. Ako primán na miestnej reálke sa J. Budík stal členom krúžku leteckých modelárov, ktoré viedol prof. Šmilaver. V tom čase vybudovala na Vlčincoch armáda poľné letisko. To už záujemcom o letecký šport nič nebránilo založiť odbočku Masarykovej leteckej ligy. Na vetroňoch, ktoré pre potreby odbočky zabezpečil mjr. Vymětal, začala príprava plachtárov. V skupine prvých nadšencov nechýbal ani J. Budík. Vzťah k výškam sa prejavil aj v ďalšom športovom odvetví v skokoch do vody. Skákať bolo možné v Žiline od roku 1931, kedy vojaci 41. pešieho pluku vybudovali modernú plaváreň, na ktorej nechýbala 3 m skokanská veža a 1 m skokanský mostík. Svoje majstrovstvo predvádzal J. Budík v prestávkach v tom čase populárneho vodného póla. Najvýraznejší úspech v tomto športe dosiahol ako člen plaveckého oddielu ŠK Žilina v roku 1941, kedy na majstrovstvách Slovenska získal bronz. Ako jeden z prvých absolvoval J. Budík kurz motorového pilota. Svoje skúsenosti odovzdával adeptom leteckého športu až do roku 1955, kedy po technickej poruche lietadla havaroval. Pri páde utrpel vážne poranenie hlavy, na následky ktorého krátko po havárii skonal.
