Je nevídané, aby muži s radosťou pestovali domáce práce. Že výnimka potvrdzuje pravidlo, nás presvedčil strojár, štyridsaťsedemročný Karol Salát z Varína,
ktorý oduševnene vyšíva už vyše dve desaťročia. Jeho záľubu odštartoval pobyt v nemocnici.
„Vyšíval som už na vojne. Tam som hlavne vypisoval chalanom všelijaké zamilované pozdravy pre frajerky švabachom a rôznymi ozdobnými písmami. Aspoň som nemusel pucovať rajóny. Nedali na mňa dopustiť. Neskôr som kvôli srdcu ležal v Bratislave asi dva týždne v nemocnici a z dlhej chvíle som vyšil obrus. Vtedy ho získala nejaká sestrička za dobrú starostlivosť,“ hovorí žartovne o svojich výšivkárskych začiatkoch K. Salát. Jeho koníček je náročný na čas i financie. Ale ako hovorí, je to pre neho forma relaxu, ktorej sa nevie a nechce vzdať. Čas si nájde po večeroch, alebo cez zimu, keď nie je veľa roboty. Sadne si k televízii, počúva a vyšíva obrazy, obrusy, gobelíny a tapisérie. Námety si zbiera zo všetkých možných zdrojov. Poznajú ho dokonca v miestnom novinovom stánku, kde kontroluje každé nové vydanie časopisov o krížikovej výšivke. „Sem-tam si časopisy kúpim, alebo si od ľudí požičiam, listujem si Báru, Dorku, Burdu aj všelijaké nemecké výšivky. Zbieram celé série obrázkov, mám už vyšité ročné obdobia, ozdobné písmená abecedy, znamenia, kytice, vtáky. Keď je treba, zájdem si aj do knižnice, či tam pre mňa nemajú niečo pekné.“ Špecialitou pána Karola je kopírovanie plagátov s krásavicami od Alfonza Muchu. Tie sa na stenách podobajú skôr na maľby samotného umelca, ako na výšivky. „Obrázok si vyštvorčekujem, potom ho prekreslím fixkami na milimetrový papier a urobím si zoznam farieb, ktoré potrebujem. Najhoršie je zháňanie bavlniek. Keď nemám doma takú, akú potrebujem, musí pomôcť celá rodina. Takto rozhodím siete po všetkých známych, aby som mohol pracovať.“ Prekvapujúco však hovorí, že ani na jednu výšivku nemá peknú spomienku. „Na každej jednej sa narobím, keď chcem, aby bola pekná. Ale keď vidím, že to ide, som spokojný. Nemohol by som ich predávať, je za tým veľa roboty a času. To sa dá iba podarovať.“ Potešenie z jeho umeleckých sklonov majú okrem rodiny a známych aj jeho kolegovia v práci. Hoci najprv nad jeho záľubou krútili hlavou, teraz sa dívajú s obdivom. „Keď majú sviatok alebo výročie, dám im niečo na pamiatku. Zdá sa mi, že najväčšiu radosť z výšiviek majú ich manželky. Každá už má doma nejaký podarúnok.“
Stále však tvrdí, že chlapské vyšívanie nie je nič zvláštne. Je to vraj robota ako každá iná. Ako hovorí výšivkár Karol Salát, treba na to iba trpezlivosť a chuť.
