pred Jánošíkovými dňami, ku ktorým ten dážď neodmysliteľne patrí. Nevidiaci osemdesiatročný Štefan Franek z Gbelian - večný optimista.
O zrak neprišiel naraz. Ešte keď pracoval na družstve, opravoval ako vyučený automechanik stroj a od kladiva mu odfrkol kus železa do oka. „Hneď ma zobrali do nemocnice, úlomok mi vytiahli magnetom, ale oko už bolo stratené. Na druhé som videl ešte štyridsať rokov. A robil som všetko. Aj na družstve, aj som čítal, okolo domu som porobil. Ale po chronickom zápale očného nervu som prišiel aj o to druhé,“ hovorí pán Štefan, ktorý už dvanásť rokov nič nevidí.
Aj napriek neľahkému osudu srší nákazlivo dobrou náladou a krásnymi spomienkami na mladosť. „Medzitým ako som rástol a chodil do školy, venoval som sa aj divadlu. S našou učiteľkou Tomášovskou, ktorá nás skoro všetkých prežila, sme nacvičovali hru. Keď sme vyšli so spolužiačkou Hermínou na javisko, všetci sa rehotali už vopred. Ona bola krivá od narodenia a ja som nebol od nej krajší. A keď sme v komédii začali kradnúť kapustu, zábavy nebolo konca kraja,“ zasmial sa Štefan. Iba o menší kus srandy si užil v robote, kde opravoval všetky vozidlá bývalého JRD. Od traktorov, buldozérov, autožeriavy až po nákladné autá. V tej dobe bol jednotkou vo svojom remesle a chýr išiel o ňom, že je schopný opraviť všetko. Dokonca spraviť z traktora lietadlo. „Bola to ťažká, ale pekná robota. Piatok – sviatok, stále robiť. Ľudia išli v nedeľu pánbožka hľadať do kostola a my sme museli sadiť či kosiť. Ale boli sme sebestační, mali sme veľa ošípaných aj sliepok a nemuseli sme na ne chodiť do Poľska.“ Ako však dopovedal na vážnu tému, reč hneď zvrtol na srandičky o svojich vysokých pracovných funkciách. „Bol som skladateľom, lebo som skladal uhlie aj vápno. Bol som spisovateľom, lebo som spisoval hydinu po dedine. Naostatok som bol aj poslancom - kde ma poslali, tam som išiel.“ Popri toľkej robote sa však predsa len našiel čas aj na lásku. Keď sme sa ho spýtali na manželku, okamžite s pýrom na lícach prezradil, ako sa „balia“ dievčatá. „Idete na muziku, vytančíte sa do horka, potom vás ide vyprevadiť. Vystíska vás donekonečna a ste svoji. A za deväť mesiacov už čakáte malé. To je láska prvá aj posledná a kŕdeľ detí za vami,“ zaznela spomienka na nebohú manželku Máriu. Hneď však prejde na inú tému, aby ho vraj neprišla z cintorína naháňať. „Istota je istota,“ dodal huncútsky.
Napriek mnohým slovám o priateľoch a rodine je osirelý. Vianoce trávi ako každý iný deň v roku, v tichu domova, pri rádiu a poväčšine sám. „V rádiu spievajú Kristus Pán sa narodil, poďme sa mu pokloniť. Potom ho zase ukrižujú, a tak je to celý rok dookola.“ Samota ho trápi najviac. Hoci mal v práci veľa známych a ako odborníka na autá ho dobre poznali, na staré kolená ho nikto nepríde pozrieť. „Čakám na milosť božiu. Niekedy príde, niekedy nie. Dnes ste prišli ako milosrdenstvo vy. Málokto si spomenie. A ja pritom nepotrebujem žiadne dary. Chcem len kus reči, podebatiť si, lebo z tých štyroch stien som celkom otupený.“ Pri našom odchode ale dodáva, že „človek sa nesmie dať.“ Na dobrú noc vyriekne tajomstvo tvrdého spánku: „Večer zdravý ľahnem a ráno chcem mŕtvy vstať,“ a s konštatovaním „na viac hriechov sa nepamätám“ nás vyprevadil do tmy. Za milým nevidiacim zostala nevyrieknutá, ale vypočutá túžba „a príďte zas.“