ovorili sme aj o prítomnosti.
Skúste načrieť do histórie vášho zariadenia.
Kedysi to boli budovy bezmotorového letiska, ktoré v decembri 1954 prešli pod odbor sociálnych vecí ONV v Žiline. Po ich rekonštrukcii tu 1. augusta 1955 otvorili Domov dôchodcov s kapacitou 60 ľudí. Mal sedem zamestnancov a prvým vedúcim bol Štefan Macák zo Zástrania. Po ňom prišla Mária Hudáková, ktorá zariadenie viedla celých 24 rokov.
Ako sa vtedy žilo v domove?
Podľa záznamov z kroniky celkom dobre. Obyvatelia domova sa podieľali na rôznych prácach pri zveľaďovaní areálu, ale žili aj čulým spoločenským životom. Chodili na výlety, organizovali zábavy, fungovala tam knižnica, hrávali sa karty. Bolo tam skrátka živo.
Významným medzníkom v histórii bol apríl 1964.
Určite. Vtedy úrady rozhodli, že náš Domov dôchodcov sa zmení na Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté dospelé ženy. Zdravých dôchodcov premiestnili do iných domovov, muži s mentálnym postihnutím išli do Dolného Lieskova a do Pruského. Pripomínalo to veľké sťahovanie národov a niektorí naši obyvatelia to znášali dosť zle. Koncom 60-tych rokov sme začali rozvíjať krúžkovú činnosť, v rámci bývalého Stredoslovenského kraja sa organizovali výstavky ručných prác, prehliadky kultúrnych programov, neskôr aj športové hry.
Aká je súčasnosť domova?
V roku 1995 sme v zrekonštruovaných priestoroch bývalej školy v Zástraní otvorili aj oddelenie pre mužov. V našom zariadení žije momentálne 112 žien a 25 mužov. Osemdesiat zamestnancov sa im snaží vytvoriť také podmienky, aby sa cítili čo najviac ako doma. Okrem opatrovateľskej služby im zabezpečujeme aj kultúrno-spoločenské vyžitie. V krúžku ručných prác vznikajú krásne výšivky, veľmi účinnou terapiou je výtvarný krúžok. Členovia speváckeho a tanečného krúžku vystupujú pri rôznych príležitostiach aj mimo domova.
Z čoho máte najlepšie pocity?
Že aj medzi našimi obyvateľmi vznikajú krásne vzťahy spolupatričnosti a vzájomne si pomáhajú. Napríklad pred dvoma rokmi prišla k nám 18-ročná Lenka, ktorú viaže silné puto k 80-ročnej starenke. Okrem bežnej, každodennej činnosti jej pomáha a čas, keď môže ísť ku „svojej babičke“, je pre ňu najkrajšou časťou dňa.
Medzi zamestnancami je aj 11 rádových sestier. Ako dlho v domove pôsobia?
Možno neuveríte, ale od apríla 1962. Bez prestania. Vtedy režim usúdil, že v domovoch dôchodcov a v ústavoch nemôžu sestričky toho veľa pokaziť.
