Na Slovensku začali autobusy premávať na troch medzimestských linkách ešte pred 1. svetovou vojnou. Horné Považie križujú až od roku 1949. František Hrabovský z Hlbokého nad Váhom má 76 rokov a týmto hromadným dopravným prostriedkom jazdil od roku 1953.
Nie je to tak dávno, keď ľudia z dedín dochádzali peši za prácou do miest denne aj vyše desať kilometrov. Jednu zmenu pracovali a jednu vlastne kráčali, unavení prišli už do roboty. Kto mal vtedy bicykel, to už bol pán. Bol to ťažký život, ale inej možnosti ľudia nemali. Po vojne bolo v záujme štátu, aby všetci chodili do školy a do práce. Preto zaviedli pravidelnú autobusovú dopravu. Bývalé Československo sa stalo autobusovou veľmocou. Ľudia si to ani neuvedomovali, ale od začiatku autobusy chodili denne a načas. Ja som dostal vodičský preukaz v roku 1949 a v roku 1953 som už viezol prvým spojom ľudí z Bytče do Dlhého Poľa. Začínal som na malej Prage RND. Cestujúci sedeli ešte na drevených laviciach. Prvé autobusy boli nepohodlné, ale ľudia ich radi používali, dokonca radšej než vlaky, lebo boli rýchlejšie. A to sme jazdili najviac 30 kilometrov za hodinu. Vodiči boli síce vyobliekaní v parádnych uniformách, ale sedačky neboli ešte pérované a volant nemal posilňovač. Večer ma preto poriadne boleli kríže a ruky som mal vyťahané. Vo vnútri sa nekúrilo a nemali sme ani rádio.
Aj cesty boli spočiatku biedne. Do mnohých dedín, ale i do Žiliny poza Váh sme chodili dlho ešte po prašnej ceste. Za autobusom sa ťahali husté mračná prachu. Na zastávke sme preto vždy chvíľu stáli, až potom som otvoril dvere. Svoje si užili aj ľudia bývajúci okolo ciest. V čase dažďov zase bola cesta samé blato. V zime neraz museli cestujúci vystúpiť a roztlačiť ma. Postupne však cesty rozšírili, vyrovnali a vyasfaltovali. Vtedy sa všetko robilo ručne.
Ľudia si na autobusy veľmi rýchlo zvykli. Doviezli sa aj tam, kam sa nedostali vlakom. Autobusy preto bývali natrieskané a vozili sme aj dvakrát viac ľudí ako bolo povolené. Prv bolo normálne, keď si niekto zobral do autobusu aj hus, sliepku alebo malé prasiatko. Počas jazdy nám to potom kvičalo a kotkodákalo ako na gazdovskom dvore. Batožina sa vtedy vozila aj v koši na streche.
Cestovné lístky do 70-tych rokov predávali sprievodcovia, ktorých sme vozili so sebou. Najlacnejšie cestovné bolo 40 halierov. Na niektorých spojoch som mal za autobusom pripojenú aj vlečku.
Robili sme sviatky – piatky, vstával som okolo štvrtej ráno a spávať sme chodili skoro o polnoci. Ak sme končili na dedinách, zostali sme na noc v našich nocovniach.
Vozový park sa nám postupne menil. Jazdil som potom na Škode 706 RO CAR, neskôr na ŠKODE 706 RTO. Vozil som aj zájazdy a svadby. Autobusy boli stále využité. Po siedmich rokoch šoférovania som robil v podniku dispečera a potom vedúceho dopravy. Najazdil som tisícky kilometrov bez nehody.
Dnešné cesty sú proti tým bývalým luxusné. Aj autobusy sú čoraz modernejšie. Jazdí však už aj veľa áut, a tak sú cesty preplnené. Prv ľudia nevedeli, čo je to dopravná zápcha. Dnes sa tiež občas odveziem autobusom do Bytče, ale už len ako cestujúci. Mám aj staré auto, takže som na šoférovanie nezanevrel. Ale radšej som na záhrade so svojimi včelami. Autobusom teraz jazdí môj syn. A dokonca aj moja dcéra robí pri autobusoch – na podniku v kancelárií.
