Stretávajú sa spolu na rôznych akciách a v takzvanom Zingerovom dome zriadili pamätnú izbu z predmetov, ktoré ich predkovia prv bežne používali.
Koľko členov má vaša organizácia?
Stretávame sa už šiesty rok. Momentálne nás je 60, muži aj ženy, všetci sme už na dôchodku. Najstaršia z nás, Štefánia Kozáčiková, má 75 rokov. Predsedníčkou je Viktória Kuciaková. Okrem jednej sme všetky Štiavničanky. Na svet nám pomáhala ešte pôrodná babica. Dve z nás, dvojčatá Anešku Sirejovú a Helenu Švichkú, rodené Bambúchové priviedla ich matka na svet na poli. Domov ich doniesla zabalené v plachte. Prv bolo v Štiavniku bežné mať aj šestnásť detí v chalupe.
Ako často sa spolu stretávate?
Najčastejšie sa zídeme na tri hodinky v nedeľu po litánií. Niektoré z nás pracujú v speváckom krúžku, ktorý už viackrát verejne vystúpil. Zúčastnili sme sa napríklad súťaže seniorov Slovenska v Ružomberku, sympózia rezbárov v našej obci a v okresnom kole súťaže ľudových tradícií a spevu sme postúpili do oblastného kola, ktoré bude na budúci mesiac v Dolnom Kubíne. Vydali sme aj vlastné CD a kazetu s ťahavými piesňami našich materí. Okrem toho každoročne spoločne navštevujeme niektoré kúpele, chodíme opekať slaninku a variť guláš. Prv sme chodili počas rôznych sviatkov po dedine po spievaní, po Lucii, pochovávali sme basu. Dnes zaúčame do spevu aj svoje vnúčence.
Nosí sa ešte v Štiavniku tradičný ľudový kroj?
Nie, v kroji sme nechodili už ani my. Je to nepraktický odev. Naše mamy ho však nosili. Všetky ženy prv mávali dlhé vlasy a chodili rovnako oblečené. V dobovom kroji na fotkách vyzerajú oveľa staršie. So sukňami a zásterami bolo veľa roboty. Nežehlili sa, ale skladali - riasili v nedeľu poobede namiesto televízora. Štiavnicky kroj bol skromný, lebo aj tento kraj bol chudobný. Cez leto všetci chodili väčšinou bosí, aj po strniskách a kameňoch. Niekedy nosili krpce a v zime papuče. My vystupujeme vždy v kroji. Keď ideme takto oblečené po dedine, ľudia sa za nami obzerajú a niektorí sa, veru aj uškŕňajú.
Odkedy zhromažďujete predmety do vašej pamätnej izby?
Keď nám minulý rok obecný úrad pridelil dve miestnosti v starom Zingerovom dome, rozhodli sme sa zozbierať čo najviac exponátov, ktoré sa v našej obci voľakedy používali. Začali sme aj tkať na krosnách koberce. Naši muži svojpomocne vyrobili a zariadili zasadaciu miestnosť stolmi a lavicami. Snažíme sa uchovať tradičné prvky ľudovej kultúry aj pre budúce generácie. Pochodili sme celú dedinu. Niektoré veci sme našli na starých povalách, v pivniciach, v šopách, na humnách a dvoroch. Ba stalo sa, že sme objavili vzácne kusy aj vyhodené v kontajneri. Ľudia si niekedy odložia gýče, ale kus histórie zahodia, alebo spália.
Aké predmety sa vám podarilo získať?
Kedysi boli všetky chalupy zariadené podobne a všeličo sa ešte uchovalo. Máme tu závesné aj stojace petrolejové lampy a žehličky na uhlie, typické pre obdobie bez elektriny. Plastové výrobky ľudia prv nepoznali. Všetko bolo vyrobené z dreva, železa, prútia, kože. Každá vec bola originál. Máme tu starodávny kuchynský riad, kolísky a detské hračky, školské pomôcky, remeselné a poľnohospodárske náradie i postroj na zvieratá. Zohnali sme tiež starý ručný kamenný mlyn na obilie, váhy, mažiare, hodiny, zrkadlá, výšivky, kolovrátky, obuvnícky šijací stroj, náboženské obrazy, modlitebné knižky, staré fotografie a podobne.
Vedia mladí v obci ešte, na čo sa tieto predmety používali?
Mnohé z týchto vecí sa u nás používajú dodnes. Ľudia v obci nám sľúbili ešte hromadu ďalších vecí, ale už na to máme málo miesta. Plánuje sa však so stavbou skanzenu ľudovej architektúry v hornej časti Štiavnika a tam sa to všetko zmestí. U ľudí máme ešte mnohé staré vojenské kufre, kočíky, či truhlice. Chodia sem na exkurzie deti zo základnej školy a tým radi vysvetlíme správne použitie. Niekedy nám ani neveria, keď im rozprávame, ako sme prv hladovali, alebo ťažko od detstva pracovali. Napríklad cez vojnu tu bol taký hlad, že ľudia chodili potajomky v noci kradnúť z polí snopy, do rána zrno zomleli na múku a z nej piekli pagáče. Keď nebolo iné, piekli chlieb aj zo šípok, alebo jedli len suché zemiaky. Oj, ťažko bolo, hnoj sme na role nosili ďaleko v košoch na chrbtoch. Škoda, že nás pri tom niekto neodfotil, lebo dnes znie skoro neuveriteľne, keď povieme, že sme si pri tej lopote ešte aj zaspievali.