"Chvíle smútku sa rozplynú šibnutím čarovného prútika zdravia," hovorí Marcela Staníková.
Keď sa dieťa dostane do situácie, že je nevyhnutná jeho hospitalizácia v nemocnici, je to preňho situácia mimoriadne náročná. Okrem zdravotného stavu významnú úlohu zohráva aj to, že je vytrhnuté z prirodzeného prostredia, od rodičov, kamarátov, či spolužiakov. Málokto však vie, že aj počas svojho pobytu na nemocničnom lôžku, dieťa úplne zo školských povinností nevypadne. Aj pri žilinskej nemocnici funguje základná škola s materskou školou, ktorá je jednou zo špeciálnych škôl nášho školského systému. "Jej poslaním je zabezpečiť kontinuitu výchovy a vzdelávania hospitalizovaných detí 1. - 9. ročníka základnej školy. Zároveň však plní aj terapeutický cieľ - odpútava dieťa od choroby a prináša mu známe činnosti," hovorí riaditeľka i učiteľka v jednej osobe Marcela Staníková. 
Deti sa tu učia denne. Samozrejme ich školská práca je odlišná od tej, akú odvádzajú v klasickej škole. "Učia sa individuálne v izbe pri stole alebo priamo na lôžku. Zaradenie žiaka na vyučovanie musí dovoliť ošetrujúci lekár. Podľa zdravotného stavu sú tri varianty zaťaženia detí. Deti tak absolvujú jednu, dve alebo tri dvadsaťminútové vyučovanie denne," doplnila M. Staníková. Po ich skončení dieťa navyše robí samostatnú prácu, oddychuje, alebo sa venuje záujmovej činnosti v rámci školského klubu. Denne sa tak učiteľka - špeciálny pedagóg, venuje 8 - 11 deťom z rôznych ročníkov. Vyučovanie v nemocnici je v každom prípade oveľa náročnejšie aj pre samotnú učiteľku. Pracuje totiž s chorými deťmi, pre ktoré je prvoradé najmä to, aby sa vyliečili. Preto sa niekedy len ťažko dokážu sústrediť. "Práca s chorými deťmi je krásna ako každá iná práca s deťmi. Vyžaduje empatiu, optimizmus, niekedy však prináša i chvíle smútku. Tie sa ale rýchlo rozplynú akoby šibnutím čarovného prútika zdravia," hovorí M. Staníková. Žiaci v nemocničnej škole preberajú učivo predpísané ako v klasickej základnej škole, len jeho rozsah je menší. Samozrejme, nemôžu sa robiť rôzne pokusy a laboratórne cvičenia. Nevyučuje sa ani telesná výchova. Niekedy však môže byť problémom motivácia malých pacientov. Aj s tým si skúsená špeciálna pedagogička hravo poradí. "Menších školákov motivujeme kreslením alebo inou zábavnou formou. So staršími žiakmi začíname rozhovorom o záujmoch a obľúbenom predmete v škole. Neskôr prejdeme i k predmetom menej obľúbeným. Venujeme sa i učivu, ktoré žiak podľa vlastného uváženia dobre neovláda. Zdôrazňujeme, že mu chceme pomôcť," prezradila pedagogička Marcela Staníková. Najťažšie však je to, že učiteľka v nemocnici nevidí výsledok svojej práce. Dieťa totiž vychováva len dočasne. Marcela Staníková sa ale nesťažuje: "Niekedy poteší aj pochvala od rodičov, keď mi povedia: "Po troch dňoch sa konečne usmial". Milé sú stretnutia s bývalými žiakmi, ktorí sa mi prihovoria na ulici, aj keď ich meno si už dobre nepamätám. Vzorom je pre mňa práca mojich bývalých kolegýň Schwartzovej, Cvopovej a Balážiovej," prezradila M. Staníková. Skúsená pedagogička si vybrala náročnú, ale krásnu prácu. "Ako malá školáčka som mala v Žiline Na Závaží mladú pani učiteľku Irenu Vitalajovú, ktorú sme v triede zbožňovali. S jej manželom, tiež pedagógom, nám boli náhradnými rodičmi i vzorom. Keď sa mi nepodarilo dostať na štúdium psychológie a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave sa otvoril nový študijný odbor špeciálna pedagogika, rozhodla som sa preň. Po skončení štúdia som začala pracovať so zrakovo postihnutými deťmi najskôr v Bratislave a potom v žilinskej nemocnici," prezradila na záver Marcela Staníková, ako sa dostala k práci učiteľky v nemocnici.
