Raz sme spali v Čiernej nad Tisou v ubytovni, pri ktorej bol park s nádhernými šípovými ružami. Vracali sme sa nadránom aj s kolegyňou a nič lepšie nás nenapadlo, len že si po jednej ruži odtrhneme. Tak sa aj stalo. Nožíkom som dve pekné odrezala, keď tu zrazu sa len pred nami objavili financi. Hneď na mieste nám každej dali po 50 korún poriadkovej pokuty a ešte aj poslali do Žiliny na nás oznámenie náčelníkovi. Ten si nás predvolal a mysleli sme, že nás vynesie v zuboch od hnevu. Každej nám dal ešte po 100 korún pokuty, takže nás tie ružičky vyšli pekne draho. Odvtedy šípové ruže neznášam.
Stávalo sa, že vo vlaku dostal cestujúci epileptický záchvat. Vtedy všetci ľudia zakaždým zmizli. Raz cestou z Prahy nastúpil v Kolíne vysoký elegantný pán s kuframi. Ako si tak vykladal kufrík na policu, naraz sa mu podlomili nohy. V kupé boli len akísi mladíci, ktorí ihneď zbabelo vybehli a nechali ma s ním samu. Schytila som ho, položila ho na lavicu, povolila mu kravatu, rozopla košeľu. V Pardubiciach nás čakal lekár, ale ten chlap bol už mŕtvy - zomrel mi v rukách. Neskôr som sa dozvedela, že bol chorý na srdce a práve sa vracal z kúpeľov. Keď som potom videla cestujúceho, ktorý nebol celkom "svieži", vždy som myslela na to najhoršie.
V Bohumíne som vošla do nefajčiarskeho vozňa a tam v kupé si sedí akýsi poručík, nohu preloženú cez nohu a pokojne si pofajčieva. Vravím mu: "Nefajčite mi tu, lebo vás pokutujem." Keď som sa vracala, poručík fajčil ďalej. Vytiahla som blok so 40-korunovou pokutou. Bez slova mi zaplatil, ale keď som sa otočila, zahundral: "Stará p...". Neovládla som sa a poriadnu som mu vylepila. Keď som prešla na koniec vagóna, prihovoril sa mi jeden fešák, ktorý bol s ním v kupé. Vyšlo najavo, že je to sudca najvyššieho súdu. Nešlo mu do hlavy, že som sa s tým poručíkom vôbec nehádala. Hovorím mu: "To, že mi povedal p..., mi nevadilo, ale že som "stará", to mi teda nemal vravieť."
Keď začali stavať v Prahe metro, cestovalo vlakmi plno cestujúcich. Sedeli aj po chodbách, ležali v uličkách, prekračovali sme ich ako drevo a aby sme po nich nestúpali, museli sme chodiť aj po radiátoroch. V kupé mali Rómovia povešané smradľavé plienky a aby nemuseli platiť za deti, mali ich poukrývané popod lavice i na policiach. Otvorila som jedno kupé a v ňom cigán s cigánkou. Narátala som pri nich jedenásť detí a ešte aj bez hanby robili ďalšie. Čo som s nimi mohla spraviť? Nič. Keď sme si však nemohli dať s kolegyňou rady s partiou opilcov, vo Valaskom Medziřičí sme im z vagóna vyhádzali kufre a tašky na perón. Miestna výpravčíčka nad nimi len zalomila rukami: "Co budu tady s nimi dělat?" Hovorím jej: "Nám je to jedno, nechajte si ich tu na semeno!"
Na koľajniciach sa stávali aj tragédie. V Pardubiciach raz starček viedol cez železničné priecestie kozu. Akurát prechádzal tade vlak. Koza prejsť stihla, starček už nie. Narazili sme doň a starčeka roztrhalo na kusy. Koza to prežila.
V Lipníku nad Bečvou sa pod náš vlak hodila mladá dievčina aj s lístkom pre rodičov, ktorí jej bránili v láske. Kolesá jej odrezali polovicu hlavy.
V trnavskej stanici vlak prudko zabrzdil a keď som otvorila, presne pod dverami nášho služobného vozňa ležala odtrhnutá ruka. Potom našli pod vlakom aj mŕtvu mladú ženu.
Keď rukovali mládenci na vojnu, bývalo medzi nimi veľa opitých. V Púchove tak jedného odprevádzali rodičia a stále sa nemohli rozlúčiť. Keď sa vlak pohol, zrazu sa ešte otvorili dvere a on vypadol nešťastne rovno pod vlak. Obe nohy mu vtedy odrezalo.
Veru, boli smutné i veselé chvíle. S každým som sa snažila dobre vychádzať. Mala som tú prácu rada a keď som na dôchodku niekam cestovala, alebo šiel vlak okolo mňa, taký žiaľ som cítila, že by som bola aj za jazdy doň naskočila.