bár povedal hrobárovi, tento odkaz trvá veľmi dlho. Vznikli neuveriteľné príbehy. 
•Pri kopaní hrobu som našiel lebku človeka, v temeni mala zarazený klinec dlhý asi 25 centimetrov. Teda zločin. Sotva by niekto mal dôvod zaraziť klinec mŕtvemu. Klinec bol vyrobený ručne kováčom. Tento spôsob vraždy je známy, bol už opísaný dávnejšie. Vrah rátal s tým, že obeť nebude prehliadať lekár, čo pred 200 rokmi bolo normálne. Toto sa ale stalo v našej farnosti.
•V hĺbke dvoch metrov som našiel veľký plochý kameň. Nebol z toho miesta, musel tam byť prinesený. Bol som zvedavý, a tak som ho vykopal. Pod kameňom ležala kostra človeka, alebo človek bol privalený kameňom. Tento mŕtvy mal na nohách krpce, tie neboli vôbec poškodené časom. Načo však ten kameň? Kameň lebku rozdrvil. Neviem, či za živa, alebo až po pochovaní. Kto mohol mať taký veľký strach z mŕtveho? Kto bol mŕtvy? Niekto sa strašne bál, bál sa, že aj po smrti ho mŕtvy príde "mátať".
•Týmto javom sa hovorí vampirizmus, sú to poverové predstavy o možnosti návratu mŕtveho ako vampíra škodiaceho ľuďom. Vampír je duch zomretého, ktorý v noci vstáva z hrobu a vyciciava spiacim ľuďom krv, upír. Tieto predstavy živili našich predkov, ale pozor, toto platilo ešte pred 150 - 200 rokmi. Proti "upírom" sa bránili kameňom na tele, pritlčením mŕtveho do hrobu dreveným kolom, oddelením hlavy od tela a pochovaním na inom mieste, pochovávaním dolu tvárou, teda, aby nemohol vidieť na svet. Veľa pochovaných dolu tvárou sa našlo pri stavbe kaplnky Panny Márie Lurdskej v Divine. Vtedy sa premiestňoval cintorín a hroby. Zrejme to bola časť cintorína, kde sa pochovávali previnilci alebo podozriví z nejakých nekalých činov.
•Raz, keď som kopal hrob, natrafil som presne na starý hrob. Lepšie sa mi kopalo, vedel som, že tu už niekto kopal. Steny hrobu však zostávali celé čierne. Nevedel som si to vysvetliť. Až v zime, keď bola zem zamrznutá, som prišiel na to, že niekto zem rozmrazoval. Musela to však byť krutá zima, podľa toho, čo som videl, zem mohla byť premrznutá až do hĺbky 1,8 metra. Oheň takmer vypálil na tehlu steny hrobu. Rok neviem ani predpokladať.
•Smutné je povolanie hrobára. Ale človek si musí zvyknúť aj na tieto smutné príležitosti. Hrobári sú zvyknutí na drámy, ktoré sa odohrávajú pred ich očami. Poznajú a vedia, ktorý plač je neúprimný, ktorý prichádza neskoro. Vedia o krutých ľuďoch, ktorí sa rozplačú ako malé deti. Ale kým ich príbuzný žil, nepomohli, hrobári vedia že takýmto ľuďom zase nik nepomôže. Tak si to v živote pripravili, a tak to aj pôjde. Vykopal som dve lebky, boli na sebe. Asi matka s dieťaťom. Na rukách ruženec so zlatým krížikom a minca z roku 1803. Nebolo tu veľa bohatých, bola to obyčajná ľudská láska. Ja, obyčajný hrobár, som vykopal ľudskú lásku, možno mi neuveríte, na pohrebe neplačem, ale tuto som mal oči mokré. Veru som sa za tých dvoch aj pomodlil, zaslúžili si to, veď mi ukázali cestu, teraz už aj vám.
Autor: Jozef Švaňa
