Narodil sa v Prosieku na Liptove. Ako sedemročnému mu otec kúpil heligónku a odvtedy na nej hrá takmer každý deň. „Bola to jednoradovka a otec ma sám na nej učil hrať. Na heligónku vedel hrať on, môj 
brat i sestra. Moja mama zase vedela pekne spievať. Nemohol som sa dočkať rána, kedy budem môcť hrať, bežal som domov zo školy a hneď som chytil heligónku,“ spomína Jozef na svoje detstvo. V roku 1958 sa presťahoval do Žiliny a celý život robil na polícii. Za heligónkami pochodil kus sveta. Spolu s manželkou navštevoval dediny a kupoval staršie kusy. „Spravili sme si vždy pekný výlet na Kysuce, do Detvy, ale i do Rožňova pod Radhoštem a jednali sme sa s majiteľmi. Väčšinou boli v dezolátnom stave. Dal som si ich potom opraviť a zvyčajne oprava stála viac ako heligónka,“ hovorí a vo svojej „heligónkarni“ a ukazuje jeden nástroj za druhým. Trojhlásky, štvorhlásky, dokonca aj ruskú garmošku. Najstaršia z nich má 75 rokov. „Iným hlasom hrajú dovnútra a iným von, sú náročné a pianovkárki sa ich boja vziať do ruky. Hrajú clivo, ako pianovka ani chromatika nedokážu.“ Dôležité je, aby neboli uložené v teple, lebo by sa vysušili a rozlepili. Heligónku nosí Jozef aj na každé rodinné stretnutie a najradšej hráva rýchle čardáše. „Keby som prišiel bez nej, ľudia by si mysleli, že sa niečo stalo. Hral som dôchodcom, na oslavách a na svadbách som vypĺňal pauzy, kým odpočívala kapela.“ Keď mal Jozef 55 rokov, zúčastnil sa prvej súťaže heligónkarov a odvtedy ich absolvoval už mnoho. Na Slovensku, v Čechách i v Poľsku. Za svoju hru získal už veľa diplomov. „Na súťažiach sa nás stretne aj 70 heligónkarov a chodia tam aj starší ako ja. Jedného 85-ročného na javisko takmer prinesú, no keď začne hrať, navidomoči omladne a prsty mu po klapkách len tak prepletajú,“ hovorí s istým potešením hudobník a bývalý výsadkár, ktorý ešte pred ôsmimi rokmi skočil padákom. Raz začas si zahrá na všetkých svojich heligónkach. objasní a na koniec si posťažuje, že jeho desaťročný vnuk Martin síce vynikajúco spieva, no o hru na heligónku záujem nemá.
