S rôznymi veršami a veršíkmi sa stretáme celý život. Rýmujú sa detské riekanky, ľudové porekadlá, reklamné slogany, predvolebné heslá i nápisy na náhrobných kameňoch. 
Napriek tomu si poéziu len veľmi málo ľudí vie skutočne vychutnať.
Jedným, kto našiel zaľúbenie v hre so slovíčkami, je žilinský poet Miro Tonhajzer. Donedávna písal prakticky len pre potešenie svojej duše a priateľov, pred dvomi mesiacmi sa však predstavil žilinskej verejnosti na vernisáži výstavy svojich samorastov „O ČOM STROMY MLČIA“ v Makovického dome, ktorá bola usporiadaná aj pri príležitosti vydania jeho prvej zbierky básní Prelínanie. Táto knižka sa však na pulty kníhkupectiev zatiaľ nedostala. Chcete vedieť prečo?
Kedy ste v sebe objavili básnický talent?
Pokiaľ si pamätám, vždy som si ľahko zapamätal detské básničky. Rád som sa tiež zúčastňoval súťaže Hviezdoslavov Kubín. Keď som sa ako 15-ročný nešťastne zamiloval do jednej dievčiny, svoje city som jej vyjadril vo veršoch. Samého ma vtedy prekvapilo, kde sa to vo mne berie. Neskôr, na priemyslovke, som napísal a dokonca aj zhudobnil asi tridsať svojich ľúbostných textov. V básniach som si vylial srdce, ventiloval svoje city a robím to tak dodnes. Všetky svoje básne si uchovávam v súkromnom archíve. S odstupom času sa mi však niektoré moje prvotiny zdajú veľmi rozsiahle. Dnes už dokážem vyjadriť svoje myšlienky a pocity stručnejšie.
Myslíte pri písaní básní na svojich čitateľov?
Priznám sa, že nie. To by ma obmedzovalo. Až keď som vyberal básne do mojej knihy, snažil som sa vytriediť také, ktoré by mohli v čitateľoch niečo prebudiť. Mojím želaním bolo, dať im mnoho podnetov na zamyslenie a ak sa pri tých veršoch budú cítiť príjemne, malo to zmysel.
Máte svoje obľúbené miesta na tvorbu?
Tak sa to nedá povedať. Píšem vtedy, keď som plný pocitov. Môže to byť zážitok šťastia alebo smútku. Môže to byť ráno po prežití nejakého silného sna alebo aj po vzhliadnutí zaujímavého filmu. Niekedy celé mesiace nevytvorím ani verš a potom príde impulz a už to ide. Múza ma kopne väčšinou doma neskoro večer. Ale už som napísal báseň aj v reštaurácii, kým mi čašník priniesol kávu. Keď tvorím, som vo zvláštnom stave, akoby v tranze. Na to potrebujem pokoj. Povolaním som vedúci pobočky v stravovacích službách, tam sa na básne nemôžem sústrediť.
O čom píšete najradšej?
Inšpiruje ma čokoľvek. Najčastejšie sú to témy zo života – sloboda, utrpenie, strach, láska, bolesť, smrť, vášeň, príroda,... Píšem o tom, čo poznám, čo som sám prežil. Rozsiahle myšlienky zhŕňam do niekoľkých slov. Na objednávku však písať neviem, spravil som to len raz, keď som napísal verš na webovú stránku môjho známeho.
Čítate často básnické diela iných autorov?
V čase, keď tvorím, nie. Nechcem byť ovplyvnený inými štýlmi. Nemám rád ani takzvaných odborných kritikov básní. V tvorbe potrebujem slobodu a nie písať nejakým zaužívaným spôsobom len preto, lebo niekto povedal, že sa to tak má. Po čase si však rád prečítam svoje vlastné básne. Hoci ani jednu z nich neviem naspamäť, vždy sa mi pri tom vybavia tie pocity, ktoré som prežíval, keď som ich písal. Z toho istého dôvodu svoje básne neskôr už neopravujem. Nemožno totiž zažiť znova tie isté pocity a to, čo som chcel v básni zachytiť, by sa tým rozsypalo. S pôžitkom tiež vymýšľam rôzne novotvary, pomáhajú mi lepšie vyjadriť cítené a myslené. Bolo by určite náročné prekladať ma do iného jazyka.
Kto je váš prvý čitateľ?
Je ním moja priateľka. Keď číta moje básne, má vraj pocit, že som s ňou.
Čo očakávate od svojej prvej knižky?
Vybral som do nej 51 básní. Dal som vytlačiť len 100 kusov a sú určené skôr mojim priateľom, ale aj iným známym. Vydanie knihy vo väčšom náklade je finančne viac nákladné. Tá kniha je mojím zrkadlom. Takto vidím svet, takto myslím a cítim. Básne, ktoré obsahuje, sú z rokov 2001 až 2004. Doplnené sú fotografiami prírodných samorastov, ktoré som sám v lesoch nazberal. Nevydal som tú knihu s cieľom zarobiť na nej, skôr „zhmotniť“ kúsok môjho JA. Veľmi ma však potešilo, keď sa mi po výstave ozval jeden človek, že má záujem o šesť kusov ako darček pod vianočný stromček.
Bolo by pre vás cťou dostať sa raz do školských učebníc?
To je to posledné, čo by som si želal. Sú mi tiež vzdialené úvahy typu - „čo tým chcel autor povedať?“ Neviem, ako to je dnes, ale nás učitelia nútili rozoberať básne. Pritom je jasné, že každý človek môže v básni nájsť niečo úplne iné. Napríklad také topole nemusia byť nevyhnutne pre každého symbolom majestátnosti. Do niekoľkých veršov sa dá vložiť mnoho myšlienok. V mojich básniach sa vraj niekedy ťažko hľadá, čo som tam skryl. Čitatelia v nich môžu nájsť aj niečo, o čom ani sám neviem, že som tam dal, ale úplne mi stačí, keď budú mať z nich dobrý pocit. Ja mám dobrý pocit z toho, že sa ľudia začínajú vracať ku knihám. Možno tomu pomohli aj tie trápne nekonečné televízne reality šou.
