Pretekov je menej, 
ale treba pripraviť auto na novú sezónu, čo zaberie naozaj veľa času. Automobilový pretekár Milan Blanár (na snímke) začal súťažiť približne pred dvadsiatimi rokmi, vždy ho to veľmi lákalo.
„Musel som trochu zapracovať, aby som si mohol kúpiť auto. Požiadal som brata, terajšieho župana Juraja Blanára, aby mi robil spolujazdca. Vtedy sme sa aktívne venovali rely, dohromady asi trinásť rokov. Potom sa situácia zmenila, bolo treba pripraviť iné auto, lebo dovtedy sme jazdili na Škodovkách. Presedlal som teda na lacnejší druh športu, menej náročný na čas, na autokros,“ hovorí Milan Blanár. Aj tu však takmer všetko záleží od financií. Kedysi mali možnosť trénovať v Brezanoch, ale dnes to už nie je možné, pretože ide o súkromné pozemky.
V súčasnosti chodia na súťaže bez tréningu. „Auto naložíme z garáže do autobusu, ideme na preteky, kde sa naostro súťaží. Mojej starej Mazde končí medzinárodná homologizácia, takže už s ňou tento rok nemôžem ísť na majstrovstvá Európy. Majstrovstvá Slovenska a zóny strednej Európy s ním ešte jazdiť môžem, uvidíme však, ako to zvládneme.“ Milan Blanár dosiahol za svoju dlhú pretekársku kariéru množstvo úspechov. V rely bol majstrom Slovenska. V autokrose mal sezónu, kedy skoro celý čas viedol poradie pretekov v zóne strednej Európy. Prišla však porucha auta v Maďarsku, na ďalšie preteky už nevyšli peniaze, a tak skončil celkovo tretí, čo tiež bral ako veľký úspech. Minulý rok obsadil na majstrovstvách Slovenska štvrté miesto, aj napriek problémom s autom. Druhou stranou tohto športu je práve starostlivosť o pretekárske stroje. Počas zimy sa musí všetko rozobrať do poslednej súčiastky a dať do poriadku. „Pred tromi rokmi som s kamarátmi kúpil priestory, kde pripravujeme novú dielňu. Už by pomaly mala začať fungovať, je ďaleko lepšia a lepšie vybavená, ako stará. Mám priateľov, ktorí mi pomáhajú. Narobia sa, ako v dielni, tak aj na samotných pretekoch. Pritom všetko robia zadarmo, vo svojom voľnom čase, častokrát aj v noci. Vysoko si ich vážim. Spomenúť môžem Pavla Malíka, Jána Rodzenáka, Jána Kasáka, Michala Sagana a samozrejme môjho syna Milana. Veľa závisí od prípravy auta v zime. Behom dvoch týždňov začíname pracovať. Od februára do konca októbra je v dielni „cvrkot“ skoro každý deň.“ Vyzerá to tak, že syn Milan pôjde v otcových stopách. Do prác okolo auta ho netreba nútiť, práve naopak, sám prejavuje záujem. Skúša už jazdiť aj na pretekárskom aute. „Zatiaľ sa zdá, že má pre auto celkom dobrý cit. Uvidíme na samotných pretekoch. Niekedy to budem musieť risknúť, požičať pre neho celú výbavu. Na preteky mu dám moje auto a uvidíme, ako sa ukáže. Ak to pôjde, tak budeme jazdiť obaja. Príprava dvoch áut sa dá zvládnuť, ale tiež závisí od finančných prostriedkov.“ Milan Blanár si už bez automobilových pretekov svoj život ani nevie predstaviť. Veľa cestuje, v bežnej cestnej premávke však jazdí tak, ako ostatní vodiči. Ak sa potrebuje niekam rýchlejšie dostať, využíva na to cesty mimo obcí. „Za tých dvadsať rokov som si už tak zvykol, že by mi to veľmi chýbalo. Pre mňa je to svojím spôsobom relax, či už adrenalín na pretekoch alebo robota okolo auta. Som štátny zamestnanec, čiže v práci sa unavím viac psychicky ako fyzicky, drina v dielni je preto pre mňa vítanou zmenou.“ Podľa jeho slov úspech na pretekoch závisí na jednej strane od auta, na druhej strane od toho, ako človek rozmýšľa. Nikdy mu nerobili problém klzké povrchy, vtedy nezáleží ani tak na výkone auta, je to skôr „o rukách a nohách“. Svoje dlhoročné skúsenosti bude Milan Blanár využívať v autokrosových pretekoch na Slovensku a v blízkom zahraničí aj v tomto roku.
