Nikto ich totiž nepočítal. Podľa viacerých ich však nebude menej ako päťsto. Veľmi často sa dopočujeme o mŕtvom bezdomovcovi, ktorý neprežil tuhú zimu. Ale takéto prípady sa paradoxne stávajú najmä v Bratislave. V Žiline sme sa v posledných rokoch s takýmto prípadom zatiaľ nestretli. Treba ale povedať, že takéto nešťastie stále hrozí. Na severe Slovenska sú totiž veľmi treskúce
zimy. 
Dôvodom, prečo nikto z ľudí bez domova túto a ani minulú zimu nezamrzol, je niekoľko. V Žiline v súčasnosti fungujú tri zariadenia, v ktorých môžu bezdomovci prespať. Okrem azylového domu Štart a ubytovne matky Terezy, minulý týždeň otvorili nocľaháreň aj v Charitatívno-sociálnom centre Diecéznej charity. Tu sa v teple, na karimatkách, môže vyspať až 12 ľudí bez domova. „Ide vyslovene o pomoc pre tých, ktorí v tuhých mrazoch mrznú na uliciach a nemajú možnosť sa ubytovať inde. Zatiaľ máme povolenie na prevádzku do konca marca,“ povedal riaditeľ centra Peter Birčák. Okrem prespania sa tu ľudia bez domova môžu okúpať, oholiť, dostanú šatstvo a obuv, ale aj jedno teplé jedlo denne. V minulom roku tieto služby využilo asi 300 ľudí. Bezdomovcom v centre pomáhajú už niekoľko rokov. Až teraz však pre nich mohli otvoriť provizórnu nocľaháreň. Na jeho zriadenie a prevádzku prispel futbalový klub MŠK Žilina. „Je to vyslovene pomoc proti zamrznutiu. Za prespanie vyberáme jednu symbolickú korunu. Naučili sme sa totiž, že je lepšie stanoviť za služby aspoň symbolický poplatok. Klienti si to potom viac vážia,“ hovorí Birčák. Už tretí rok organizujú projekt predaja časopisu Nota bene a v budúcnosti majú záujem organizovať skupinové brigády. Treba však na to peniaze. Ak doteraz nikto nezamrzol, je to vlastne zázrak. Každú chvíľu sa to ale môže stať. Stretnúť bezdomovca s omrzlinami nie je nič výnimočné. Všetci sa do nocľahární nezmestia a mnohí ani nechcú. Mnohí prespávajú na staniciach, v rôznych zrúcaninách a všakovakých dierach. Žiadny z nich vám ich však neprezradí.
Osudy ľudí bez domova sú rôzne. Aká tenká je čiara medzi usporiadaným životom a životom bez domova svedčí aj osud 68-ročného Antona. Bývalý stavebný robotník, ktorý vychoval troch synov, žije na ulici už šesť rokov. „Vrátil som sa z roboty v Prahe. Opil som sa a žena ma nechcela pustiť domov. Zostal som teda spať na ulici. Bola však zima a omrzli mi nohy. V nemocnici mi museli amputovať z chodidla,“ hovorí Anton. Odvtedy žije na ulici. Dva roky prespával v azylovom centre Štart. Odtiaľ však tiež odišiel. „Momentálne prespávam na jednej žilinskej škole. Urobím im poriadok, odhádžem sneh, obrežem stromčeky, pokosím trávu. Za to môžem prespávať v starej búde medzi kontajnermi, bez tepla a svetla,“ hovorí 68-ročný starček, ktorý na ulici žije zo svojho 1 600 korunového dôchodku. Domov sa pokúšal vrátiť už viackrát. Vždy však bezúspešne. Sám má ťažké srdce najmä na svoje deti. No v živote už má len jednu túžbu. „Prežijem ešte jeden rok a dostanem sa do domova dôchodcov. Mám žiadosť v troch,“ prezradil. O bezdomovcoch sa u nás príliš nehovorilo. Ľudia sa ich väčšinou stránia. Začali si ich viac všímať až v súvislosti s pouličným predajom časopisu Nota bene. Postupne sa mení aj práca s touto skupinou ľudí. „Vo svojej práci vidím veľký zmysel. Žiadneho z nich sa neodvažujem odsudzovať. Niekedy totiž vidíme, že stačí len krôčik, aby sa ktokoľvek dostal do takého stavu ako oni. Máme aj klientov, ktorí sa na ulicu dostali vďaka nejakému závažnému ochoreniu. Jednoducho nemali rodinu a nemali z čoho platiť účty. Často sú to maličkosti, ktoré rozhodnú o osude ľudí,“ hovorí Peter Birčák.
Pre bezdomovca nie je jednoduché vrátiť sa naspäť. Záleží to od mnohých okolností. „Všeobecne platí, že čím sú bez domova kratšie, tým je ich šanca na návrat do normálneho života vyššia,“ dodal Birčák. Veľmi dôležitú úlohu zohráva alkohol. Pokiaľ mu človek podľahne, je stratený. Prakticky preňho niet cesty späť. Za obeť mu padne celá sociálka, z ktorej väčšina bezdomovcov žije. Projekt predaja časopisu Nota bene sa ukázal byť životaschopný. Už tri roky funguje aj v Žiline. Dva roky si takto privyrába aj Jozef. „V roku 1993 som sa vrátil z väzenia. S manželkou som sa rozviedol a prišiel som o byt. Najskôr mi pomohla matka, ale keď sa odsťahovala k sestre, byt predala. Prespával som, kde sa dalo. Nejaký čas aj u sestier matky Terezy a v azylovom centre,“ hovorí Jozef. Patrí však k ľuďom, ktorí sa aj vďaka predaju časopisu dostali z najhoršieho. „Momentálne prespávam v rôznych ubytovniach. Stojí ma to 220 korún za noc. Predajom si zarobím asi 1 500 korún týždenne. Za to si zaplatím ubytovanie a jedlo. Keď na to ale nemám, chodím do charitatívneho centra. V lete spávam pri Váhu alebo pri Kysuci,“ hovorí Jozef. Podľa neho je najdôležitejšie, aby človek neprepadol alkoholu. „Sú aj takí, ktorí od rána popíjajú, celé dni sa flákajú po krčmách. V noci prespávajú opití na stanici a kde sa dá. To ja ale neuznávam.“ Sám sa stále snaží zarobiť si na poriadny život. Cez víkendy zbiera aj šrot. Jeho snom je nájsť si podnájom a stabilnú prácu. Zatiaľ sa mu nedarí. Nezostáva mu však nič iné, len sa snažiť a veriť.
