Monika Šefránková z Liptovskej Štiavničky má dnes trinásť rokov. S ujom Hruškom, ako ho familiárne volá, sa zoznámila pred šiestimi rokmi. Stalo sa to 23. apríla roku 2000. V ten deň ako zvyčajne bol Peter Hruška v práci. Opravovali strechu Základnej školy v Ružomberku. „Okolo pol druhej popoludní sa nám minuli klince a pripináčky. Vybral som sa ich kúpiť, pričom som prechádzal okolo rozvodnenej rieky Revúca,“ začína svoje rozprávanie Peter. Bolo slnečno, sneh sa náhle stopil a v koryte rieky plávali veľké ľadové kryhy. Na jednom mieste si zrazu všimol, že tesne pri hladine stoja dve malé školáčky. „Postávali tam na schodíkoch, zvedavo pozerali na tie ľady a rozprávali sa. Varoval som ich, nech idú odtiaľ preč, lebo sa môže prihodiť nešťastie,“ hovorí. Akoby to bol tušil! Peter prešiel ešte niekoľko metrov, keď vtom naraz začul z toho miesta veľký krik. Obzrel sa a zbadal, že jedno dievčatko už prúd rieky unáša preč. „Ťažká aktovka jej prepadla cez plecia a strhla ju do rieky. Voda ju vliekla a ona kričala ako pavián,“ opisuje hroznú situáciu. Peter neváhal ani okamih. Je dobrý plavec, v mladosti sa venoval aj kajakárstvu, takže sa mútnej vody nezľakol. Nadbehol si dopredu a taký, aký bol – v teniskách a montérkach, skočil po nohách do neznámej rieky. Voda v nej mu bola po pás, no nedalo sa v nej ani plávať, ani bežať. „Na dne boli veľké balvany a poriadne ma dotĺkli do nôh. Na bolesť som však nedbal. Kúsok odtiaľ sa totiž už Revúca vlieva do Váhu a v ňom by som sa bol utopil asi aj ja. Monika mala v tom nešťastí aj šťastie, že taška s knihami sa dostala pod ňu. Slúžila jej ako záchranná vesta, ktorá ju držala nad hladinou,“ vysvetľuje. Peter preplával asi 150 metrov a zachytil ju v poslednej chvíli. Na brehu už bolo plno zvedavcov. Ktosi im zhora zhodil ťažné lano. Najskôr vytiahli Moniku, potom tašku a nakoniec jeho. „Napriek tomu, že slniečko svietilo, voda bola úplne ľadová. Na breh som vyšiel celý skrehnutý. Dostal som kŕče a nevládal som sa ani prezliecť, museli mi pomôcť. Moniku odviezli hneď do nemocnice. Stále opakovala - Maminka ma zabije, celá som mokrá.“ O pár dní sa stretli u primátora Ružomberka na jednej slávnostnej akcii. Vo februári 2001 obdržal potom Peter Hruška za svoj hrdinský skutok ocenenie od prezidenta republiky s názvom Humanitný čin roka. „Neskôr som sa dozvedel, že Monika je najmladšia zo štyroch súrodencov. Stretli sme sa odvtedy ešte niekoľkokrát. Keď som ležal v nemocnici po operácií nohy, bola ma pozrieť aj s mamou. Je to však živé striebro. Vraj už niekoľko dní nato takmer vbehla pod kamión,“ vzdychol si. Dovtedy plávať nevedela, ale po tomto strašnom zážitku sa Monika prihlásila na plavecký výcvik. Petrovi sa už sa pochválila, že má diplom v plávaní na 250 metrov. Stali sa z nich dobrí kamaráti. Posiela mu fotografie, telefonujú si. „Monika mi je ako dcéra, mám len dvoch synov, tak si hovorím, že som si vyplával dievku,“ smeje sa Peter, šťastný, že napokon všetko dobre dopadlo.