„Deň pred Silvestrom som sa vybral na chatu, ktorú mal môj tatko. Je to v koňhorských horách pri Varíne,“ začína svoje rozprávanie 48-ročný Utrpel omrzliny 3. stupňa na nohách, omrznuté mal aj prsty pravej ruky. Ján hovorí, že už štyri roky nežije s manželkou, má dve dospelé deti, aj preto sviatky trávil sám. „V starej chalupe v horách som bol už predtým. Zišiel som „dolu“, lebo som si chcel doplniť zásoby. Silvestra som chcel stráviť s kamarátom, no ten na dohodnuté miesto, odkiaľ sme mali vyraziť do kopcov, neprišiel. Cez leto sa na Koňhoru dá vyjsť. Cez zimu je to horšie. Žiadna cesta, žiadny chodník, všetko zaviate snehom. Fúkalo strašné vetrisko. Niekoľkokrát som sa zvalil aj s ruksakom. Pravdou je, že som si trochu „hrkol“ rumu. Bol som strašne zoslabnutý. Trvalo mi tri dni, kým som došiel k chalupe. Ako na potvoru, nemohol som nájsť kľúčik od dverí, ktorý som predtým nechal vonku na poličke. Ruky som mal úplne zmrznuté. Podarilo sa mi vytlačiť sklenú tabuľu a dostať sa dovnútra. Bol som hrozne skrehnutý. Nemohol som sa vyzuť. Topánky som mal primrznuté k nohám. Chodiť sa mi nedalo, preto som nemohol ísť ani pre drevo do šopy a zakúriť si. Dva týždne som ležal pod perinou a čakal, kým sa mi topánky rozmrazia a budú sa dať odlepiť od nôh. Bolo to strašné. Počúval som každý zvuk a čakal, či niekto nepríde. Našťastie som mal pri posteli ruksak. Z neho som si vyberal jablká. Zjedol som ich všetky. Necelé dve kilá. V sobotu 14. januára prišiel bratranec s rodinou. Už som nedúfal, že mi niekto pomôže. Ten zavolal Horskú záchrannú službu z Terchovej. Pamätám si, že ma naložili do saní a skútrom ma previezli do Gbelian. V nemocnici v Žiline ma ošetrili a povedali mi, že ma tam nemôžu nechať, pretože Kysucké Nové Mesto patrí do spádovej oblasti Čadce. Ani prenocovať ma tam nenechali. A tak ležím tu a čakám, kým mi tie nožiská neodrežú,“ spomína na posledné dva týždne Ján Mucha. Ako bude vyzerať jeho ďalší život, si nevie predstaviť. V minulosti robil brigádnicky, bez roboty je už dlhší čas. Úrady zďaleka obchádzal, a tak momentálne je bez akýchkoľvek príjmov. Kam sa podeje, keď ho prepustia z nemocnice, nevie. Dúfa, že ho prichýli mama, ktorá býva v Nededzi. „Bol som robotník, odkázaný len na svoje ruky a nohy. Už mi zostali len ruky,“ smutne dodal na záver Ján, ktorý v čadčianskej nemocnici leží ešte s troma mužmi s podobným osudom, ktorí doslova ušli hrobárovi z lopaty. Stačilo málo a už nemuseli byť medzi nami.
