Táto kultúrna pamiatka pôvodne slúžila pravdepodobne ako zájazdný hostinec. Ešte po II. svetovej vojne v nej sídlila pošta. Terajších spoluvlastníkov budovy, manželov Gajdošíkovcov sme navštívili spoločne s odborníkom na históriu pošty Žilinčanom Ottom Gáťom. 
Eva GAJDOŠÍKOVÁ:
Pred nami tu bývali moji starí rodičia. Budova bola už predtým viac razy prestavaná a 12. augusta 1921 dokonca celá vyhorela. Postavená je z kameňa, pálenej a nepálenej tehly. Obvodové múry majú hrúbku 70 centimetrov. Strecha bola pravdepodobne pokrytá šindľom, od požiaru je na nej škridla. K budove patrila dvojkrídlová brána a hospodársky dvor s kamennými stajňami. Kým sme nemali napojený vodovod, používala sa studňa na dvore. Kúrilo sa v nádherných kachľových peciach, teraz už plynom. Cez malé zamrežované obloky sem prejde málo svetla, preto svietime celý deň. Popod celú budovu sú starodávne klenbové pivnice. Dlážkovú podlahu sme vymenili za dlažbu. Pôvodne boli klenbové stropy určite vo všetkých miestnostiach, dnes sú len v troch a na schodišti, všetky sme zachovali. Zárubne majú výšku len okolo 176 centimetrov. Na južnej strane stál mohutný orech, ale už je zrezaný. Moja mama spomínala, že keď bola malá, bol na humne ešte koč aj sane. V nedeľu zapriahli kone a vozili sa na nich. Sane zhoreli pri požiari a koč sa podel nevedno kde.
JURAJ GAJDOŠÍK:
Budova prešla viacerými stavebnými úpravami. Niektoré priečky boli asi dorobené neskôr. Pri prerábaní sme objavili stopy po oknách na poschodí južnej strany, tak sme ich aspoň naznačili zvýraznenými siluetami. Taktiež steny na prízemí južnej strany sú zrejme dorobené. Podľa všetkého tam boli len piliere a do tejto časti zachádzal pod budovu povoz s kočom. S manželkou sme pred tromi rokmi stavbu zrekonštruovali a otvorili sme v nej výrobňu svadobných doplnkov. Radi tu prijímame aj návštevy. Každý, kto sem zavíta, sa tu cíti veľmi dobre.
Prečo túto budovu postavili práve na tomto mieste?
Cestná sieť spájala od nepamäti všetky významné miesta. Cesty viedli popri riekach, ale i horskými priesmykmi. Cestujúci, kupci alebo poslovia sa premiestňovali na vozoch, kočoch a v zime na saniach ťahanými koňmi. Aby mohli prejsť aj väčšie vzdialenosti bez prestávky, boli popri cestách rozmiestnené stanice, akési hostince, kde si mohli vymeniť vyčerpané kone za čerstvé, oddýchnuté. Tieto prícestné hostince s voziarňami sa na našom území zakladali už v 12. storočí, v začiatkoch obchodovania s tovarom. Písomné zásielky a poštové balíky sa u nás začali dostavníkmi prepravovať
v 18. storočí. Odpočinkové stanice stáli na strategicky významných miestach, v strede alebo na kraji obce, prípadne na križovatke dôležitých ťahov. Stanica v Predmieri bola pri hlavnej komunikácií zo Žiliny do Trenčína. Polohu mala teda výbornú – hneď vedľa stojí kostol, bývalá fara, pár metrov odtiaľ bola kováčska vyhňa. V tesnom susedstve stojí aj rodný dom Jozefa Ignáca Bajzu. Stanica mala popisné číslo 3. Táto budova je výnimočná aj tým, že je jedinou poschodovou poštou z 19. storočia v celom Žilinskom kraji. Prepriahacie stanice boli rozmiestnené približne každé dve míle (7 – 9 kilometrov). Na sever to bola najbližšie Žilina a na juh Beluša. Po prekonaní tejto vzdialenosti si mohli i cestujúci oddýchnuť, občerstviť sa, prípadne sa aj vyspať a tí bohatší sa aj vykúpať. Niekedy sa prepravovali dostavníky i v noci, ale je zaznamenané, že pri mesačnom svite sa kone ľakali svojich tieňov. V noci hrozilo tiež vyššie nebezpečenstvo prepadu. Je chvályhodné, že terajší majitelia zachovali pôvodný ráz tejto stavby. Keď prestali plniť pôvodný účel, boli totiž mnohé prepriahacie stanice prestavané alebo zbúrané. Budova v Predmieri by určite získala na príťažlivosti, keby na nej bola tabuľa s oznamom, že sa v nej zastavil a svoje kone prepriahal aj sprievod panovníka Františka Jozefa I. Ten tadeto cestoval 12. mája 1852 zo Žiliny do Viedne pri takzvanej „ceste zmierenia“ po revolučných rokoch 1848 – 49.
