Krutý osud však chcel, že jeho najbližší namiesto na narodeninovú oslavu, išli vo štvrtok 26. januára do Prešova
na jeho pohreb. Spolu s ďalšími 41 priateľmi, kolegami, vojakmi, vracajúcimi sa z mierovej misie v Kosove,
zahynul po tom, čo sa lietadlo An-24, ktoré ich viezlo domov, zrútilo.
„Práve som pozeral mimoriadne spravodajstvo na TA3, kde hovorili o nešťastí a havarovanom lietadle. Zhrozený som si pomyslel: „Preboha, dúfam, že v ňom nesedel Ľuboš. Vedel som, že sa má v týchto dňoch vrátiť domov. Malo to byť natrvalo, pretože misia skupiny, v ktorej pôsobil, sa skončila. Modlil som sa, aby bol ešte v Kosove. Krátko na to zavolala jeho manželka Silvia mojej sestre a tá nám oznámila strašnú zvesť. Prvé tri dni boli najhoršie, no spamätať sa z toho nemôžem doteraz,“ hovorí Ľubošov brat Jaroslav, ktorý býva v Povine. Pri spomienke na zosnulého brata sa mu len ťažko derú slová z hrdla „Boli sme šiesti súrodenci. Ľuboš bol po sestre Vierke druhý najstarší v rodine. Bratia Stano, Vlado aj sestra Vierka bývajú na Kysuciach, ďalšia sestra Alenka v Žiline. On jediný bol odtiaľto také kusisko vzdialený. Za tri roky mal ísť do dôchodku. Pohrával sa s myšlienkou, že sa presťahuje na Kysuce, alebo aspoň niekde bližšie k nám. Predtým, než odišiel do Kosova, pracoval dva roky na Ministerstve obrany v Bratislave. Do Čiernej nad Tisou sa dostal po skončení Vojenskej akadémie v Brne. Po tom, čo sa rozdelila bývalá Československá armáda, ho odvelili ako vojaka z povolania na východ našej republiky,“ spomína Jaroslav. So slzami v očiach aj na to, ako sa jeho bratovi už odmalička páčili uniformy. Aj preto chcel byť buď policajtom alebo vojakom. Rozhodol sa pre druhé povolanie. Keď skončil základnú školu, v 14-tich rokoch nastúpil do vojenského učilišťa v Novom Meste nad Váhom. V základnej škole i v učilišti sa učil na samé jednotky. Vojenskú akadémiu v Brne ukončil ako najlepší žiak s červeným diplomom. Aj tam mal celých päť rokov len jednotky. Ako hovorí brat, výborne ovládal cudzie jazyky, najmä angličtinu, nemčinu a ruštinu. „Stále sa učil a zdokonaľoval vo svojom odbore. Jeho celoživotným snom bolo, dostať sa do nejakej misie. Keď sa dostal do širšieho výberu, veľmi sa tešil. Vedel, že je to jeho posledná príležitosť, pretože za tri roky mal ísť do dôchodku. Rodinu nadovšetko miloval a práca bola preň takisto všetkým.“ Jaroslav spomína aj svoju švagrinú Silviu, ktorá pracuje v Čiernej nad Tisou ako predavačka v potravinách. „Oficiálne jej armáda túto hroznú správu oznámila až v piatok popoludní. Ona to však vedela hneď po katastrofe. Ľuboša totiž na letisku v Košiciach čakal jej otec s bratom. Zažila hrozný šok, ani rozprávať nemohla. Boli spolu desať rokov, mali 9-ročného syna Lukáška. Ten sa už na otca veľmi tešil. Naposledy ho videl na Vianoce.
Ľuboš s rodinou strávil necelé tri dni. Lukáško sa radoval z toho, že „tatko“ sa čoskoro vráti a budú už stále spolu. Neviem, ako sa obidvaja z toho dostanú. Silvia chcela pred pohrebom ešte naposledy vidieť svojho muža, no nedovolili jej to. Je zúfalá, zostal jej len bôľ a beznádej,“ so žiaľom v hlase hovorí Jaroslav. V stredu večer v byte Martinčekovcov v Povine zvoní telefón. Volá Jaroslavova sestra Alenka. Všetci súrodenci, Ľubošovi krstní rodičia, jeho tety aj strýkovia odchádzajú vo štvrtok ráno na pohreb do Prešova. V apríli 1998 súrodencom zomrel otec vo veku 60 rokov. Mal nádor na mozgu, k čomu sa pridružili ešte ďalšie choroby. Mesiac za ním – v máji, odišla do večnosti aj ich 50-ročná mama. Mala rakovinu kostí. Teraz im smrť zobrala ďalšiu drahú bytosť.
