Jeho otec mal vždy doma nemeckých ovčiakov a dokázal s nimi veľmi veľa. „Pracoval v poľnohospodárstve, mal výborne vycvičeného pastierskeho psa. Vtedy sa tomu ešte nehovorilo kynológia, aj tak sa môžem od neho ešte veľa učiť. Ako siedmak na základnej škole, keď mal otec inú prácu, som pásol 130 kráv. Všetku činnosť tam však vykonával pes,“ začína svoje rozprávanie Alfonz Danech. K služobnej kynológii sa dostal na základnej vojenskej službe, kde robil psovoda v pohraničnej stráži. „Za tie dva roky som sa tam veľa naučil. Po návrate z vojny som sa dostal do štátnej služby, konkrétne do väznice v Žiline, kde som tiež vykonával služobnú kynológiu. Keď vezmem do úvahy aj dva roky na vojne, tak to bolo spolu 27 rokov, z toho 25 v žilinskej väznici.“
Počas svojej práce nezažil útek odsúdených zo žilinskej väznice. Túto situáciu si však mohol vyskúšať v iných zariadeniach. Bol na viacerých akciách v Martine. „Utekajúceho som síce nezadržal, ale určil som správny smer jeho úteku. Špecializoval som sa na pátracie akcie. Cvičenia mi väčšinou dopadli dobre. Za tie roky som v tom prostredí zažil viac zlého ako dobrého.“ V súčasnej dobe je kynológ niekde na konci platovej hierarchie, preto to robí len ten, kto má k psom naozaj vzťah. Často na ich úkor nechá kariéru, či služobný postup. Tak to bolo a je to tak aj naďalej. Nedá sa to robiť nasilu. „Stávalo sa, že som si brával malé šteniatko domov, aby nebolo po pracovnej dobe zavreté v koterci a aby získalo so mnou kontakt. Pes budí rešpekt, bez neho sa služba v Zbore nedá predstaviť. Stačí, že tam ten pes je, dodáva sebavedomie ostatným. Niekedy má väčší účinok ako zbraň alebo technika. Práve táto spätosť so psami ma tam držala celé tie roky. Keď som odchádzal, boli aj slzy.“ Alfonz Danech sa dnes venuje civilným psom. Hovorí o móde kupovať si rôzne plemená, napríklad brazílske fily a ďalšie. Ľudia potom nevedia, čo s nimi. Snaží sa im pomôcť a aj samotných majiteľov zaučiť ku kynológii. „Kedysi tu boli vlčiaky, boxery a ešte zopár plemien. Dnes je to iné. Cvičil som už rôzne plemená. Robím to tak, že dochádzam aj za majiteľom a jeho psovi sa venujem v domácom prostredí. Usilujem sa zapojiť do výcviku aj majiteľa alebo člena rodiny, ktorý sa o psa najviac stará. Obvykle to bývajú dospievajúce dievčatá. Snažím sa, aby sa aj majiteľ naučil psa zvládať. Mňa ten pes poslúcha, ale mal by poslúchať aj majiteľa.“ Ďalším zo snov Alfonza Danecha je vybudovať zariadenie, ktoré by mohlo fungovať ako „škôlka, alebo hotel pre psov“. Miesto aj začiatky už má za sebou. Pred ním je ešte množstvo práce a vybavovania na úradoch. „V Čechách to už funguje, u nás oficiálne ešte nie. Myslím si, že takáto služba by v Žiline mala byť. Na dovolenku nepôjde len majiteľ, ale aj jeho pes. Treba to však ešte dotiahnuť. Chcel by som tam urobiť aj cvičisko pre verejnosť. Čaká ma ešte veľa práce.“ Jednou z ďalších vecí, na ktoré upozornil bývalý väzenský psovod, je zaobchádzanie s mnohými psami na vidieku. Na sídliskách už nejaká kynológia je, na dedinách je to trochu horšie. Pes v paneláku je veľmi diskutabilná téma. Záleží na tom, ako je o neho postarané. Na vidieku majú niektorí psa priviazaného celé mesiace na reťazi. Majiteľ ho nezoberie vybehať, nepohladká ho, potom sa to na psovi prejaví. Pes sa vyvíja spolu s človekom. Tak tomu bolo pred stovkami rokov a je tomu tak aj dnes.
