Keď sa vydávala, mala len 16 rokov. Jej nastávajúci o desať rokov viac. Pred sobášom sa takmer nepoznali a určite netušili,
že raz budú oslavovať 63 rokov spoločného života. V živote Vilmy a Eduarda Kicošovcov z Dolného Hričova sa vystriedali slzy radosti aj bolesti. Je to príbeh reálneho života, ktorý stojí za povšimnutie.
Ako to vlastne všetko začalo? Mama pani Vilmy bola veľmi chorá, a preto jej život doprial stať sa matkou len raz. Keď jediná dcéra dovŕšila 16 rokov, bol čas nájsť jej dobrého manžela. Slovo dalo slovo a skúsenejšie ženy z rodiny odporučili mladého vlakvedúceho, čo bola v tej dobe „dobrá partia“. „Predtým sme sa síce nepoznali, ale získal si ma svojou veselou povahou. Nepil, nefajčil a často mi doniesol kytičku kvetov. Na tom by nebolo možno nič zvláštne, keby to neboli snežienky, o ktorých v tom ročnom období v okolí Žiliny ešte nikto ani nechyroval. Eduard ich totiž nosil až z Bratislavy, kam cestoval v rámci svojej práce,“ prezradila nám pani Vilma, ktorej všetci v obci hovoria Valika.
Do dvoch rokov sa v dome manželov Kicošovcov ozval prvý detský plač. Písal sa rok 1945. Boli to neisté časy, hrozilo povstanie, všade plno vojakov. V momente, keď mladá žena pocítila snahu dieťatka dostať sa na svet, Eduard utekal po pôrodnú babicu. Cestou ho však zastavili nemeckí vojaci, ktorí na neho mierili zbraňami. Rukami-nohami sa im snažil vysvetliť, že jeho žena rodí a potrebuje pomoc. Neverili mu, tak ich musel s rukami nad hlavou doviesť až k svojej manželke. Prvý pôrod teda Kicošovci prežili pod dohľadom nemeckých vojakov. Radosť z prvého potomka však trvala len 13 dní. Slabučký chlapček Ivanko zomrel. Po dvoch rokoch od smutnej udalosti však znova zavládla v rodine radosť. Narodil sa druhý syn Vilko, po ďalších dvoch rokoch Stanko a neskôr aj dcéra Evka. Deti priniesli do domu šťastie, radosť a veselosť, aj napriek mnohým ťažkým skúškam osudu. Evka sa narodila s mentálnym postihnutím, vychodila však osobitnú školu, naučila sa čítať a našla si veľkú záľubu v písaní. Lekári pani Valike navrhovali, aby ju umiestnila do ústavu, ale ona takúto možnosť odmietla. Evka prežila s rodičmi a súrodencami detstvo aj dospelosť. Ani Kicošovcov však čas neobchádzal a až keď im začali ubúdať sily, vybrali pre Evku vhodné zariadenie v Turí, kde sa o ich dcéru príkladne starajú. Stále sú však v kontakte a vždy, keď príde domov, teší sa na pravidelné výlety so svojím otcom, ktorému bolo dopriate dožiť sa v dobrom zdraví úctyhodného veku. Sám hovorí: „Narodil som sa vlastne trikrát. Pri svojom povolaní som zažil dve zrážky vlakov, ktoré som akoby zázrakom prežil.“ Silné puto lásky, ktoré spája Valiku a Eduarda, neroztrhla ani ďalšia tragédia v rodine. Synovi Stankovi zistili rakovinu, nad ktorou sa mu nepodarilo zvíťaziť. Navždy sa
s ním rozlúčili v čase, keď mal život len pred sebou.
Život sa veru s manželmi Kišovcami nemaznal. Napriek všetkému sa ho rozhodli prežiť s úsmevom na tvári. Možno aj vďaka tomu sú plní elánu, hoci pani Valika oslávila už krásnu osemdesiatku a pánu Eduardovi chýba do stovky len 10 rokov. Sobášom pred šesťdesiatimi-
tromi rokmi sa spojili dva mladé životy, aby pri sebe stáli v dobrom aj zlom. Preto si túto šťastnú udalosť zopakovali ešte dvakrát. Po päťdesiatich rokoch manželstva dodatočne uzavreli civilný sobáš a po šesťdesiatich si v kostole obnovili manželské sľuby. Dnes sa z ich prítomnosti a dobrého zdravia tešia tri deti, 9 vnukov a 11 pravnukov.
Autor: Katarína Šeligová
