Holubári z Kysúc mali obrovské šťastie

Mal som taký zvláštny pocit. Veď stačilo naozaj málo a už sme tu nemuseli byť,“ spomína Rudolf Bielsky z Čadce. V sobotu 28. januára sa skoro ráno vybral spolu s ďalšími tromi chovateľmi z Kysúc – Petrom Čaneckým, Rudolfom Vyrobikom a Emilom Rebrošom do Poľska na medzinárodnú výstavu poštových holubov Holub 2006. „Keď sme prišli do haly, pohybovalo sa  v nej  okolo tisíc ľudí. No postupne ich počet rástol. Odhadovali sme, že napoludnie ich mohlo byť okolo 10  až 15 tisíc. Bola tam, ako sa hovorí, „hlava na hlave“.  Keď sme sa jeden druhému stratili, trvalo aj dve hodiny, kým sme sa našli. Bol tam taký veľký nosník, kolegovi sa to nepozdávalo. Pamätám si, ako poznamenal, „že nejako puká“. Mohlo sa to, podľa mňa, zrútiť hocikedy,“ spomína na tragickú sobotu Rudolf. Kysuckých chovateľov pritiahla do Poľska túžba pozrieť si túto jedinečnú výstavu. Účastníci z viacerých krajín tam vystavovali a predávali do 2 000 operencov. Poliaci predávali holuby v cene približne od dvoch do osemtisíc. Nemci a Belgičania ponúkali v dražbe poštové holuby od päť až po dvadsaťtisíc korún. Vystavené exempláre mali však oveľa vyššiu cenu. Pre každého chovateľa je jeho holub srdcovou záležitosťou. Je to doslova ako umelecké dielo. Niektoré špičkové a nepredajné kusy, ktoré boli v katovickej hale, mohli mať cenu 150 až 200-tisíc slovenských korún. „S kolegom sme si kúpili hodiny na „konštatovanie času doletu holuba“. Okrem toho sme si tam vybrali aj holubov „Mulemancov“. Z Katovic sme odchádzali pred pol štvrtou popoludní. Náš pôvodný plán bol  taký, že sa vonku pri stánkoch najeme, odnesieme si veci do auta a ešte sa na výstavu vrátime.  Kolega Rudolf nás súril, až sa ponáhľame. Mal akési nutkanie, ísť čím skôr  domov. Napokon u nás zvíťazila lenivosť. Aj keď sme sa chceli ešte na výstavu vrátiť, keď sme sa najedli, rozhodli sme sa pre spiatočnú cestu. Akurát som prišiel k domu, keď mi zavolal brat. So strachom sa spýtal, kde som. Potom mi povedal, čo sa stalo. Bol som zhrozený. Potom už telefonáty nemali konca kraja. Hovoril som aj s kamarátmi, s ktorými som bol na výstave. Boli sme šokovaní. Skonštatovali sme, že sme mali poriadne šťastie,“ hovorí Rudolf. Radosť z toho, že sa mu nič nestalo, mala najmä jeho rodina a príbuzní. Samozrejme aj priatelia a kolegovia – holubári. Jedným z tých, ktorý bol rozhodnutý zúčastniť sa na výstave, no napokon mu to zdravotné problémy nedovolili, bol  František Král z Kysuckého Lieskovca. Je predsedom Základnej organizácie chovu poštových holubov v Kysuckom Lieskovci a pôsobí aj ako oblastný výcvikár. Povedal nám, že Poľsko je v súčasnosti najsilnejšia chovateľská krajina. Kým na Slovensku pôsobí okolo 4-tisíc chovateľov, u týchto severných susedov je ich okolo 40-tisíc. Aj  Františka. Krála sa dotkla  tragická udalosť. Veď jednu z obetí, Mira Machniča z Brezna, ktorý pôsobil ako oblastný tajomník, poznal. Z tohto združenia majú dokonca jedného „zaleteného“ holuba a M. Machnič im do K. Lieskovca poslal preň preukaz, aby s ním mohli „pretekať“. „Takéto výstavy sú u chovateľov veľmi obľúbené. Nejde tam totiž len o vystavované exponáty, ale aj o stretnutia s priateľmi, kolegami , ktorí sa venujú tejto krásnej záľube,“ hovorí so smútkom v hlase. Jeho manželka Mária dodáva, že bola takisto zhrozená z toho, čo sa stalo. Správu sa dozvedela z televízie, keď v noci vstala k chorému dieťaťu. V duchu ďakovala nebesiam, že tentokrát jej manžel na podujatie, ktoré by si inak nenechal ujsť, nešiel. Tŕpli od strachu, či sa niečo nestalo ich priateľom a známym, ktorí tam boli. „Verím, že sa už nikdy taká tragédia nestane,“ hovorí s dojatím v hlase.
Krátko po tragédii, ktorá postihla Slovensko v súvislosti s pádom lietadla, sa podobná stala aj v susednom Poľsku. Obidve sa paradoxne týkali „krídiel a lietania“.