Naozaj vzácne jubileum. Dnes vám prinášame pohľad na životnú púť manželov Rolinčínovcov z Rajeckej Lesnej, ktorí sa môžu pochváliť oslavou 65. výročia svadby.
Pani Štefánia ostala ako trojročná sama so svojou matkou, otec im náhle zomrel. Neskôr sa jej mama znova vydala a do rodiny počase pribudol nový člen. Už ako 16-ročná sa prihlásila na brigádu do Nemecka. Pracovala v zámožnej rodine ako pomocnica v domácnosti a tiež sa starala o dobytok. „Platili mi 30 mariek na mesiac, čo bolo v tej dobe okolo 300 slovenských korún. V tých časoch to však bol slušný zárobok a aspoň som mohla pomôcť rodine,“ spomína dnes už 83-ročná Štefánia. Jej nastávajúci Filip pochádzal z trinástich detí. Bol najmladší a dnes je jediný žijúci zo všetkých súrodencov.
Ako bolo v tom čase na dedine zvykom, najskôr musel Filip popýtať svoju vyvolenú o ruku. V deň ich svadby si v kostole okrem nich povedalo svoje „áno“ ešte 6 párov. Dnes však žijú už len dva. Po svadbe v roku 1941 žili novomanželia Filip a Štefánia v dome Filipových rodičov, kde sa o dve miestnosti delilo 16 ľudí. Miesta bolo síce málo, o to viac veselosti a dobrosrdečnosti sa zišlo pod jednou strechou.
Tu prišli na svet všetky tri deti. Po roku manželstva sa ako prvý na svet prihlásil Ondrej, po dvoch rokoch Magdaléna a na posledného syna Stanislava čakali ďalších 12 rokov. V mladých manželoch však narastala túžba po vlastnom dome. Peňazí však nebolo nazvyš, preto sa rozhodli skúsiť šťastie mimo domova. Odišli do Rakúska, kde cez leto pracovali na poli a vykonávali rôzne poľnohospodárske práce. Vrátili sa domov, ale Filip na jar znova odišiel za prácou do zahraničia. Po nejakom čase si postavili vlastný dom. Vojna však neobišla ani túto rodinu. Filipa povolali do Liptovského Mikuláša, neskôr bol prevelený do Poľska, kde museli nemeckým vojakom pomáhať kopať zákopy.
Od manželky a rodiny bol odlúčený na niekoľko mesiacov, najdlhšie boli jeden bez druhého vyše roka. „Aj keď som sa vrátil domov, nikdy som si nemohol byť istý, že ma už nepovolajú späť,“ hovorí Filip, ktorý v apríli oslávi 90 rokov. Cez leto pracovali Rolinčínovci na poli, v zime sa zbieralo drevo na kúrenie. Práce bolo vždy dosť, ale išla im od ruky, pretože mali okolo seba svojich najbližších.
Štefánia rada spomína na časy, keď sa chodilo na priadky. „Bola to vždy veselá udalosť. Spievali sme a žartovali, nič nám nechýbalo.“ Po vojne pracovala v poľnohospodárstve, starala sa o dobytok, dojila kravy. To si vyžadovalo, aby vstávala už o druhej ráno. Filip bol zamestnaný v stavbárskom priemysle. Každú prácu vykonávali s láskou a zodpovedne. Žili skromne, ale nikdy im nechýbal úsmev na tvári a dobrá nálada. „Na nič v našom živote sa nemôžeme sťažovať,“ dodávajú jednohlasne. Deti na svojich rodičov nedajú dopustiť, stáli totiž vždy pri nich, pomáhali im, ako sa dalo, či už finančne alebo dobrou radou, milým slovom.
Manželia Rolinčínoví sa na osamelosť rozhodne sťažovať nemôžu. Pravidelne im robia spoločnosť ich tri deti, desať vnukov a osem pravnukov. Vo svojom domčeku v Rajeckej Lesnej si spokojne užívajú zaslúžený oddych.
