Tykanie však odstraňuje umelé bariéry medzi ľuďmi a zlepšuje medziľudské vzťahy. Ak niekto povie, že si s niečím tyká, znamená to, že sa tomu rozumie, že to dôverne ovláda. Etnografka Považského múzea v Žiline Katarína Pešková (28) hovorí, že formy oslovovania sú v našej kultúre hlboko zakorenené.
Proti vykaniu sa prvýkrát vzbúrili vo Veľkej francúzskej revolúcii koncom 18. storočia. Poddaní prestali úctivo oslovovať vrchnosť v snahe nastoliť rovnosť ľudí. Po februári 1948 to zopakovali u nás komunisti. Zaviedol sa pozdrav „česť práci“ a titul „súdruh“. Súdruhovia si medzi sebou tykali bezohľadu na vek. Kvôli poklesu autority sa s tým však čoskoro prestalo. „Na Slovensku ešte 
donedávna vykali všetci mladší ľudia starším. V niektorých oblastiach vykali mladšie nevesty starším nevestám a dokonca aj mladší súrodenci starším súrodencom. Vykali aj deti svojim rodičom a ešte i dnes žijú v žilinskom okrese deti, ktoré svojim rodičom vykajú. Prv to bolo samozrejmé, no dnešným deťom to môže už pripadať nesmierne staromódne, ba až smiešne,“ hovorí etnografka. Tak ako sa dá potykať, dá sa aj „povykať“. Ak niektoré deti neposlúchali svojich rodičov, mohli im tí prikázať vykanie. Takisto si prv niekde kvôli prejavu úcty začali vykať po krste kmotrovci, aj keď boli rovesníci a dobrí priatelia. V slovenských dedinách, kde boli silné nemecké kolónie, si staršia generácia oniká. V nemčine sa totiž oslovuje v tretej osobe. V angličtine zase klasické „vy“ nepoznajú, ich „you“ ma dvojaký význam. V USA je preto bežné, že už pri prvých stretnutiach si navrhujú oslovovanie krstným menom. Tykanie je prejavom úprimnosti, bezprostrednosti, či priateľstva. Deti sa cítia uveličene, keď im v prvom ročníku na strednej škole začnú pedagógovia vykať. Na niektorých pracoviskách je bežné, že si tykajú všetci, aj 18-roční so 60-ročnými. Slušnosť však káže, že tykanie navrhuje vždy starší mladšiemu, nadriadený podriadenému alebo žena mužovi. Zvláštny prípad sú napríklad politici, ktorí si v súkromí tykajú a na verejnosti vykajú. „Neuvážené tykanie môžu ľudia vnímať ako podceňovanie alebo urážku. Preto ak niekoho stretnem po dlhšom čase a už nie som si istá, či sme si potykali, pre istotu mu radšej vykám,“ uzavrela Katarína Pešková.
