Kto vás priviedol k povolaniu fotografky?
K foteniu som mala odmalička pekný vzťah. Rada som si pozerala fotografie svojich predkov. Nebyť tohto vynálezu, ani by som nevedela, ako niektorí vyzerali. Je obdivuhodné, že si ľudia v minulosti našli čas a vybrali sa, často pešo a z väčších vzdialeností k fotografovi. Neľutovali peniaze a šli odfotiť seba aj svoje ratolesti, aby zostala po nich pekná pamiatka. Keďže som sa dobre učila, moja učiteľka mi poradila, aby som sa šla vyučiť za fotografku, čo sa v tej dobe považovalo za elitné povolanie. Po škole som nastúpila do vtedajšieho Komunálu k vynikajúcej fotografke pani Irene Vykopalovej. Dodnes mám na ňu príjemné spomienky a keď sa Komunál rušil, zachránila som po nej starý fotografický aparát.
Kedy ste si otvorili vlastný ateliér?
Keď mi v reštitúcii vrátili dom v centre Žiliny, rozhodla som sa vo fotení pokračovať. Mnohé sa však zmenilo. Prv sme fotili veľa na pasy, vodičské preukazy, preukážky na autobus, na maturitné oznámenia a tablá. Chodili sme fotiť aj do terénu, najmä žiakov na konci školského roku, deti na prvom svätom prijímaní, stužkové, plesy, promócie a rodinné oslavy. Naďalej fotografujeme na občianske preukazy, no na vodičské preukazy a pasy sa dnes už fotí priamo na polícii. Naproti tomu zase fotíme dnes na pas zvieratá, čo sme predtým nerobili.
Aké skúsenosti máte s fotením svadieb?
Mladomanželov som fotila na mestskej radnici aj v ateliéri. Na tých fotkách som si musela dať obzvlášť záležať, pretože tá udalosť sa nedala zopakovať a fotky zo svadby hodnotilo mnoho ľudí. Na mladuche bolo treba upraviť každý záhyb šiat, účes a pokiaľ bola vo vysokom štádiu tehotenstva aj šikovne kyticou zakryť bruško. Svadobné fotky som našťastie za celé tie roky nepokazila ani jedenkrát. Niekedy fotím manželov a po rokoch aj svadbu ich detí. Za tie roky som nadobudla také skúsenosti, že už keď k nám mladomanželia vojdú, dá sa vytušiť, aké budú mať manželstvo. Stávalo sa mi, že ich svadobné fotky ešte boli vystavené vo výklade a mladí už boli rozvedení.
A ako ste si poradili s neposednými deťmi?
S deťmi som to vedela, vždy som ich nejako zabavila, upútala. Niektorí rodičia chodia sem so svojimi ratolesťami pravidelne každý rok na ich narodeniny. Boli však prípady, keď deti pri fotení plakali a s niektorými museli odísť aj bez fotenia. Stávalo sa to najmä vtedy, keď sa u nás rodičia zastavili cestou od lekára a dieťa bolo choré alebo ospalé.
Preorientovali ste sa na modernú fotografickú techniku?
Držíme krok s dobou a moderné prístroje nám veľmi pomáhajú. Prv často ľudia tŕpli, ako im fotky dopadnú, museli sme tváre ručne retušovať ceruzkou a výroba fotografií trvala aj celé hodiny. Dnes sa fotí na digitálny aparát a zákazník si môže vybrať, ktorý záber sa mu páči. Fotografie sú hotové za päť minút. Moderná technika je síce drahá, no v počítači sa dajú fotky nádherne upravovať. Modelky môžu byť chudšie ako v skutočnosti a z tváre zmizne každá chybička. Dnes môže byť každý pekný. Aj farbu je možné voliť ľubovoľne. Niekomu sa páčia fotky čiernobiele, inému farebné alebo sépiové. Spomínam si, ako raz kolegyňa odstrihla zákazníkovi z trička firemnú nášivku, aby nekazila záber. Spravila to však tak nešťastne, že vystrihla do látky dierku a musela ho zaplatiť. Dnes by to už nebol problém, vyretušovalo by sa to v počítači.
Zažili ste pri tejto práci aj niečo veselé?
Tých príhod bolo za tie roky mnoho. Na radnici niekedy omdlievali mladoženísi a jeden dokonca zo svadobnej siene od nevesty ušiel tesne pred obradom. Prv sa za fotografie neplatilo vopred, a tak sa stalo, že nám veru aj veľa fotiek zostalo. Patrili často opitým zákazníkom, ktorí na ne zabudli, ale zostali nám aj svadobné, keď sa mladomanželia rozišli krátko po svadbe. Raz som fotila jedného staršieho pána. Posadil sa a tváril sa vážne. Vravím mu – „Zasmejte sa, zuby von“ a on si rukou vytiahol z úst celú protézu. Počas tých 40 rokov som fotila aj mnohé známe tváre, najnovšie Tomáša Bezdedu, Mira Jaroša, Zuzku Belohorcovú alebo aj nášho pána primátora. Už by som mohla aj odpočívať, pretože podnik medzitým prevzali moji dvaja synovia, no rada ešte odovzdávam mladším svoje bohaté skúsenosti, ktoré som počas mojej zaujímavej kariéry nadobudla. S ľuďmi sa mi totiž pracuje veľmi dobre. A ak robí práca človeka šťastným, je to radosť na celý život.
