Nasťahovala sa doň krátko po jeho sprevádzkovaní spolu so synom Martinkom, ktorý je prváčikom. „Bývam v Makove na Kopaniciach. Asi štyri kilometre od poslednej autobusovej zastávky je drevenica, v ktorej bývam spoločne s bratmi a švagrinou. Treba tam ísť peši. Mne by to nevadilo, ale môj syn, ktorý je teraz prvákom, by to určite nezvládol. Aj preto sme využili túto prechodnú formu ubytovania,“ vysvetľuje pani Božena.
Momentálne v útulni, presnejšie „Útulku a stredisku osobnej hygiény pre sociálne odkázaných obyvateľov obce,“ žijú ešte dvaja muži, ktorých rovnako ako pani Boženu, zamestnáva obec v takzvaných „Menších obecných službách“. Starosta Marián Masnica hovorí, že toto zariadenie vzniklo po zrekonštruovaní starého opusteného domu, ktorý pôvodne chceli zrúcať. Z Fondu sociálneho rozvoja v Žiline však dostali 880-tisíc korún, a tak vznikla táto, obrazne povedané, „prechodná ubytovňa“. „Zariadenie ešte len začalo fungovať. Do budúcnosti bude slúžiť aj takým ľuďom, čo sa dostali na okraj spoločnosti. Ide o narastajúci počet osôb, ktoré sa nedokázali vyrovnať so „zmenami“ po revolúcii a neustále sa pohybujú na hrane spoločnosti. Keďže si obec uvedomuje svoju zodpovednosť aj za týchto ľudí, chceme sa touto cestou pokúsiť o ich integráciu. Dôležitým aspektom takéhoto riešenia je, že títo obyvatelia nie sú vytrhnutí z prostredia, v ktorom sa pohybujú celý život,“ dodáva starosta..
Pani Boženu prinútila využiť ubytovňu krutá zima, ktorá je v Makove ešte hrozivejšia než v iných kútoch Kysúc. Ešte doposiaľ sú na mnohých miestach vyše metrové vrstvy snehu. „Musím sa vrátiť, v chalúpke na lazoch mám dobytok, chcem si zasadiť zemiaky, zasiať zeleninu,“ hovorí s túžbou v hlase. Na otázku, ako zvládne chlapča takú vzdialenosť peši do školy a domov, odpovedá: „Veď už bude teplo, potrvá mu to možno polhodiny.“ Teraz všetci osadníci „útulne“ platia nocľažné 55 korún. Kúriť si musia sami v piecke na pevné palivo. Každý si môže uvariť, na čo má chuť, samozrejme, ak na to má. Pani Božku sme našli v prechodnom byte, ako sa učí so synčekom Martinkom písať prvé písmenká. On sa ich pekne snaží ukladať do zošita, ako ich to učila pani učiteľka. Jeho mama zatiaľ odbieha k piecke, aby nevyhaslo. Chýli sa k večeru a vonku opäť „pritiahlo“, ortuť teplomera rapídne klesla. „Vždy, keď ideme s Martinkom zo školy, zastavíme sa v kostolíku a pomodlíme sa,“ hovorí matka, ktorá počala svoju poslednú ratolesť už v pokročilejšom veku. Nenarieka, nenadáva, nerepce na osud. Z najmladšieho syna má očividnú radosť. Čo ju však mrzí najviac, je táto hrozná kysucká zima. Aj preto, keď sú spolu v kostole, „hodí“ jeden otčenáš za to, aby konečne skončila. Lebo toto nie je jej skutočný domov. Lazy volajú...
